MODLITBA V NEBEZPEČENSTVE, ŽALM 141, 1-9

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 5. novembra 2003

V predchádzajúcich katechézach sme si všimli celkove štruktúru a hodnotu liturgie vešpier, veľkej večernej modlitby Cirkvi. Teraz pokročíme k jej vnútru. Bude to ako púť svojho druhu do „svätej zeme” postavenej zo žalmov a chválospevov. Zastavíme sa postupne pri každej z týchto poetických modlitieb, ktoré Boh vnukol svojou inšpiráciou. Sú to vzývania, ktoré požaduje sám Pán, aby sme mu ich prednášali. On ich totiž rád počúva, keď cíti, ako rozochvievajú srdce jeho milovaných detí. Začneme so Žalmom 141, ktorý otvára nedeľné vešpery v prvom zo štyroch týždňov, do ktorých bola po Koncile rozčlenená večerná modlitba Cirkvi.

„Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.” Druhý verš tohto žalmu možno pokladať za rozlišovací znak celého spevu a evidentné odôvodnenie toho, že bol umiestnený do vnútra liturgie vešpier. Myšlienka vyjadrená v ňom odráža ducha prorockej teológie, ktorá vnútorne zjednocuje kult so životom, modlitbu s existenciou.

Sama modlitba prednesená s čistým a úprimným srdcom stáva sa obetou prinášanou Bohu. Celé bytie osoby, ktorá sa modlí, stáva sa obetným úkonom a je predohrou toho, čo nám vnuká svätý Pavol, keď vyzýva kresťanov, aby svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu: to je duchovná bohoslužba, ktorú Boh prijíma (porov. Rim 12,1).

Ruky pozdvihnuté v modlitbe sú mostom komunikácie s Bohom, tak ako je ním dym, ktorý sa vznáša ako príjemná vôňa obete počas večerného obetného obradu.

Žalm pokračuje v ladení prosby, predloženej nám z textu, ktorý v hebrejskom origináli predstavuje nemalé ťažkosti a interpretačné nejasnosti (predovšetkým vo v. 4-7).

Všeobecný zmysel však môže byť identifikovaný a pretvorený na meditáciu a prosbu. Modliaci sa predovšetkým prosí Pána, aby zabránil tomu, že by jeho pery (porov. v. 3) a city jeho srdca boli pritiahnuté a strhnuté do zla a priviedli ho na konanie „neprávosti” (porov. v. 4). Slová a skutky sú totiž vyjadrením morálnej tvorby osoby. Je ľahko pochopiteľné, že zlo pôsobí tak príťažlivo, že môže pritiahnuť aj veriaceho, aby okúsil „pochúťky”, ktoré mu môžu ponúknuť hriešnici, keď si prisadne k ich stolu, čo je účasť na ich zvrátených činoch.

Žalm dostáva akoby príchuť spytovania svedomia, z ktorého vyplýva úloha voliť si vždy Božie cesty.

V tomto bode sa teda modliaci sa človek zachveje, čo ho podnecuje, aby vystúpil s vášnivým vyhlásením, ktoré odmieta akúkoľvek spoluvinu s bezbožným človekom: nechce byť za žiadnu cenu hosťom bezbožného, ani nedovolí, aby voňavý olej, ktorý je vyhradený pre vážených spolustolovníkov (porov. Ž 23, 5), svedčil o spojitosti s tým, kto pácha zlo (porov. Ž 141, 5). Aby vyjadril s väčšou vehemenciou svoje radikálne dištancovanie sa od zla, žalmista vyhlasuje potom pre svoje uspokojenie rozhorčené odsúdenie, vyjadrené v kolorite, ktorý vyvoláva obrazy prísneho súdu.

Ide o typické zlorečenia v žaltári (porov. Ž 58 a 109), ktoré majú za cieľ potvrdiť plastickým až farebným spôsobom nepriateľstvo voči zlu, voľbu dobra a istotu, že Boh zasahuje v dejinách svojím súdom, ktorý prísne odsudzuje nespravodlivosť (porov. v. 6-7).

Žalm sa končí záverečným dôveryplným vzývaním (porov. v. 8-9): je to spev viery, vďačnosti a radosti v istote, že veriaci nebude zatiahnutý do nenávisti, ktoré mu zvrátení chystajú a nepadne do osídla, ktoré mu nastavili, keď sa dozvedeli o jeho rozhodnutí sa pre dobro. Spravodlivý tak bude môcť bez úhony prekonávať každú nástrahu, ako sa hovorí v inom žalme: „Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode” (Ž 124, 7).

Uzavrieme naše čítanie Žalmu 141 tým, že sa vrátime k úvodnému obrazu, k onomu obrazu večernej modlitby ako obete príjemnej Bohu. Veľký duchovný učiteľ, ktorý žil medzi štvrtým a piatym storočím, Ján Kassián, ktorý prišiel z Východu a trávil v južnom Francúzsku poslednú časť svojho života, čítal tieto slová s použitím kristologického kľúča: „V nich totiž možno chápať skôr duchovnú náražku na večernú obetu, ktorú vykonal Pán a Spasiteľ pri Poslednej večeri a zveril ju apoštolom, vtedy, keď ustanovil začiatok svätých tajomstiev Cirkvi, alebo (môže sa využiť ako narážka ) na tú istú obetu, ktorú on v nasledujúci deň večer priniesol v sebe samom, keď pozdvihol svoje vlastné ruky, obetu, ktorá pretrváva až do konca vekov za spásu celého sveta” (Le istituzioni cenobitiche, Abbazia di Praglia, Padova 1989, p. 92).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004