ÚVOD DO LITURGIE VEŠPIER (1)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 8. októbra 2003

Pretože „už v tomto pozemskom putovaní neprestajne pociťujeme prejavy božskej lásky” (nedeľná prefácia VI.), Cirkev vždy cítila potrebu venovať Božej chvále dni a hodiny ľudského života. Tak úsvit i západ slnka, typické náboženské momenty u všetkých národoch, posvätné už v biblickej tradícii od rannej obete až po večerný celopal (porov. Ex 29, 38-39) a kadidlo (porov. Ex 30, 6-8) predstavujú pre kresťanov už od prvých storočí dve osobitné chvíle modlitby.

Východ slnka a jeho západ nie sú anonymné chvíle dňa. Majú nezameniteľnú fyziognómiu: radostná krása úsvitu a triumfálna žiara západu značia rytmy vesmíru, do ktorých je hlboko vpletený život človeka. Okrem toho tajomstvo spásy, ktoré sa uskutočňuje v dejinách, má svoje momenty spojené s rozličnými fázami dňa. Preto spolu so slávením chvál na začiatku dňa sa v Cirkvi utvrdilo slávenie vešpier na sklonku dňa. Jedna i druhá liturgická modlitba má svoju evokujúcu váhu, ktorá pripomína dva podstatné aspekty veľkonočného tajomstva: „Večer je Pán na kríži, ráno vstáva z mŕtvych... Večer rozprávam o utrpení, ktoré znášal v smrti, ráno ohlasujem život toho, ktorý vstáva z mŕtvych” (Sv. Augustín, Esposizioni sui Salmi, XXVI, Roma 1971, p. 109).

Práve preto, že sú spojené s pamiatkou smrti a zmŕtvychvstania Krista, tieto dve hodiny chvál a vešpier „vytvárajú podľa úctyhodnej tradície celej Cirkvi dva základné piliere každodenného oficia” (konšt. Sacrosanctum Concilium, 98).

V dávnych časoch po západe slnka zažatie lampy vnášalo do domov znamenie radosti a spoločenstva. Aj kresťanské spoločenstvá, keď nastal večer a zažíhala sa lampa, prosili s vďačným srdcom o dar duchovného svetla. Bolo to takzvané „lucernárium, čiže obradné zažíhanie lampy, ktorej plameň je symbolom Krista, Slnka, ktoré nepozná západ”.

Keď totiž nastanú temnoty, kresťania vedia, že Boh osvecuje aj temnú noc jasom svojej prítomnosti a svetlom svojho učenia. Možno pripomenúť v tejto súvislosti veľmi dávny hymnus o lucerne Fös hilarön, prevzatý do byzantskej, arménskej a etiópskej liturgie: „Radostné svetlo svätej slávy Otca nesmrteľného, nebeského, svätého, blaženého, ó, Ježišu Kriste! Keď sme došli k západu slnka a uzreli večné svetlo, spievame hymnus Otcovi, Synovi i Duchu Svätému, Bože. Je to dôstojné spievať ti v každej dobe ľubozvučnými hlasmi, ó, Boží Syn, ty, čo nám dávaš život: preto celý vesmír hlása tvoju slávu.” Aj Západ vytvoril mnohé hymnusy na oslavu Krista - Svetla.

Modlitba vešpier, inšpirovaná symbolikou svetla, sa vyvinula ako večerná obeta chvály a vďačnosti za dar fyzického i duchovného svetla a za ďalšie dary stvorenia a vykúpenia. Svätý Cyprián píše: „Keď slnko zapadlo a zomrel deň, musí sa nevyhnutne prosiť o nový. A pretože Kristus je pravé slnko, po západe slnka a dňa tohoto sveta prosíme a žiadame, aby k nám prišlo znova svetlo a vzývame Kristov príchod, ktorý nám prinesie milosť večného svetla” (De oratione dominica, 35: PL 4, 560).

Večer je vhodná doba na to, aby sme sa zamysleli pred Bohom v modlitbe nad uplynulým dňom. Je to chvíľa na vzdávanie vďaky za to, čo nám bolo darované a čo sme správne vykonali (Sv. Bazil, Regulae fusius tractatae, Resp. 37, 3: PG 3, 1015). Je to aj čas, v ktorom žiadame o odpustenie za to, čo sme spáchali zlé, a vzývame Božie milosrdenstvo, aby sa Kristus vrátil a zažiaril v našich srdciach.

A ešte večer, ktorý nastal, evokuje aj „ mysterium noctis ". Temnota sa pociťuje ako príležitosť k častým pokušeniam, k zvláštnej slabosti, ustupovaniu nájazdom Zlého. So svojimi nástrahami sa noc stáva symbolom všetkých ničomností, od ktorých nás Kristus prišiel vyslobodiť. Z druhej strany po každom súmraku nás modlitba robí účastnými na veľkonočnom tajomstve, v ktorom „noc bude jasná ako deň” (Exsultet). Modlitba dá tak vykvitnúť nádeji na prechod z dočasného dňa k dies perennis (k večnému dňu), z nepatrného svetla lampy k lux perpetua (k večnému svetlu), od bedlivého očakávania k stretnutiu sa s Kráľom večnej slávy.

U antického človeka striedanie sa noci a dňa riadilo život viac než u nás a vyvolávalo úvahy o veľkých problémoch života. Moderný pokrok zmenil sčasti vzťah medzi ľudským životom a kozmickým časom. Ale priliehavý rytmus ľudských aktivít nevymanil celkom dnešných ľudí z rytmu slnečného cyklu.

Preto dva oporné body každodennej modlitby si plne uchovávajú svoju hodnotu a sú zviazané s nezmeniteľnými fenoménmi a bezprostrednou symbolikou. Ráno a večer vytvárajú vždy vhodné chvíle, aby boli venované modlitbe, či už v spoločenstve alebo jednotlivo. Ranné chvály a vešpery späté s dôležitými bodmi nášho života a konania zjavujú tak účinný prostriedok pre orientáciu našej každodennej cesty a jej zamerania na Krista, „svetlo sveta” (Jn 8, 12).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004