BENEDIKTUS

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. l. októbra 2003

Keď sme už prišli ku koncu dlhej púte žalmami a chválospevmi v liturgii ranných chvál, chceme sa zastaviť pri modlitbe, ktorá každé ráno sprevádza čas modlitby chvál. Ide o Benediktus, chválospev, ktorý zaspieval Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, pretože narodenie jeho syna zmenilo jeho život, keď vymazalo pochybnosť, ktorá ho urobila nemým, čo bolo významným trestom za nedostatok jeho viery a chvály.

Teraz, naopak, Zachariáš môže oslavovať Boha, ktorý zachraňuje a robí to týmto hymnom, ako ho uvádza evanjelista Lukáš a to vo forme, ktorá iste odráža jeho liturgické používanie uprostred prvotného kresťanstva (porov. Lk 1, 68-79).

Sám evanjelista ho definuje ako prorocký spev, vyvolaný dychom Ducha Svätého (porov. 1, 67). Stojíme totiž pred požehnaním hlásajúcim spásonosné skutky a oslobodenie, ktoré Pán ponúka svojmu ľudu. Je to teda „prorocké” čítanie dejín, prípadne odhalenie vnútorného a hlbokého zmyslu celého príbehu ľudstva, vedeného skrytou, ale činnou rukou Pána, ktorá sa preplieta s omnoho slabšou a neistou rukou človeka.

Text v gréckom origináli je slávnostný a skladá sa len z dvoch výrokov (porov. v. 68-75; 76-79). Po úvode, ktorý sa vyznačuje oslavným velebením, môžeme v jadre chválospevu zistiť takmer tri strofy, ktoré vyzdvihujú rozličné témy určené na to, aby sprevádzali celé dejiny spásy: dávidovskú zmluvu (porov. v. 68-71), zmluvu abrahámovskú (porov. 72-75) a Krstiteľa, ktorý nás uvádza do novej zmluvy s Kristom (porov. v. 76-79). Celá modlitba totiž smeruje k tomu cieľu, ktorý Dávid a Abrahám naznačujú svojou prítomnosťou.

Vrchol je práve vo vete akoby záverečnej: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi” (v. 78). Toto vyjadrenie na prvý pohľad paradoxné tým, že spojuje „z výsosti” a „Vychádzajúci”, je naozaj významné.

V gréckom origináli totiž „slnko, ktoré vychádza”, je anatolě; je to slovo, ktoré samo osebe znamená jednak slnečné svetlo, ktoré osvetľuje našu planétu, jednak výhonok, ktorý vyráža. Obidva tieto obrazy majú v biblickej tradícii mesiášsku hodnotu.

Na jednej strane, keď Izaiáš hovorí o Emanuelovi, pripomína nám, že „ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo” (9, l). Na druhej strane, keď ďalej spomína kráľa Emanuela, predstavuje ho ako „výhonok z kmeňa Jesseho, to jest z dávidovskej dynastie, výhonok, zahalený Božím Duchom” (porov. Iz 11, 1-2).

S Kristom sa teda zjavuje svetlo, ktoré osvecuje všetko stvorenie (porov. Jn l, 9) a dáva rozkvet životu, ako to povie evanjelista Ján, keď spojí práve tieto dve skutočnosti: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí” (l, 4).

Ľudstvo zahalené „vo tme a v tôni smrti“, je ožiarené týmto jasom zjavenia (porov. Lk 1,79). Ako to bol ohlásil prorok Malachiáš, „Vám, čo sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti a jeho lúče prinesú zdravie“ (3,20) Toto slnko „upriami naše kroky na cestu pokoja“ (Lk 1,79).

Pohybujeme sa teda tak, že máme ako orientačný bod toto svetlo; a naše neisté kroky, ktoré sa počas dňa  často odchyľujú na tmavé a klzké cesty, sú podopierané jasom pravdy, ktorý Kristus šíri vo svete a v dejinách.

Dajme v tomto bode slovo učiteľovi Cirkvi a jej doktorovi Britovi Bédovi Ctihodnému (7.-8. stor.), ktorý vo svojej Homílii k narodeniu Jána Krstiteľa komentuje Zachariášov chválospev takto: „Pán nás navštívil ako lekár chorých, aby uzdravil zastaranú chorobu našej pýchy a poskytol nám nový príklad svojej pokory; vykúpil svoj ľud, pretože cenou svojej krvi oslobodil nás, čo sme sa stali sluhami hriechu a otrokmi starodávneho nepriateľa... Kristus nás našiel ako ležíme „vo tme a v tôni smrti,” teda obťažených dlhotrvajúcou slepotou hriechu a nevedomosti... Priniesol nám pravé svetlo jeho poznania a keď zahnal temnoty bludu, ukázal nám bezpečnú cestu k nebeskej vlasti. Riadil kroky našich skutkov, aby sme kráčali po ceste pravdy, ktorú nám ukázal, a aby nám dal vstúpiť do domu večného pokoja, ktorý nám prisľúbil.

Napokon v nadväznosti na iné biblické texty Béda Ctihodný takto končí a vzdáva vďaky za obsiahnuté dary: „Keďže sme dostali do vlastníctva tieto dary večnej dobroty, milovaní bratia,... velebme aj my Pána v každom čase (porov. Ž 34, 2), pretože ,navštívil a vykúpil svoj ľud. ' Nech je v našich ústach stále jeho chvála, zachovávajme jeho pamiatku a, pokiaľ ide o nás, ohlasujme silu toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla” (1 Pt 2, 9). Neustále prosme o jeho pomoc, aby v nás zachoval svetlo poznania, ktoré nám priniesol, a aby nás priviedol až k dňu dokonalosti” (Omelie sul Vangelo, Roma 1990, pp. 464-465).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 4/2003