VELEBNOSŤ BOHA A DÔSTOJNOSŤ ČLOVEKA, Žalm 8

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 24. septembra 2003

Rozjímaním o Žalme 8., obdivuhodnom hymne chvály, sa naše dlhé putovanie žalmami a chválospevmi, ktoré sú dušou ranných chvál, chýli ku koncu. Počas týchto katechéz sa naše úvahy zastavili pri 84 biblických modlitbách, ktorých predovšetkým duchovnú intenzitu sme sa pokúsili vyzdvihnúť, pravda, pritom sme neobišli ani ich poetickú krásu.

Biblia nás totiž pozýva, aby sme cestu nášho dňa začali spevom, ktorý nielenže hlása obdivuhodné Božie skutky a našu odpoveď viery, ale oslavuje ich chválospevom (porov. Ž 47, 8), teda spôsobom krásnym, žiarivým, sladkým a zároveň silným.

Medzi všetkými žalmami je zvlášť žiarivý Žalm 8, v ktorom sa človek ponorený v hĺbke noci, keď sa na nesmiernych šíravách neba zapaľujú hviezdy a mesiac (porov. v. 4), cíti ako zrniečko v nekonečne a v neohraničených priestoroch, ktoré ho presahujú.

Uprostred žalmu sa totiž vynára dvojitá skúsenosť. Na jednej strane sa ľudská osoba cíti akoby stlačená veľkoleposťou stvorenia „ako dielo” Božích „prstov.” Tento zaujímavý výraz nahrádza „dielo Božích rúk” (porov. v. 7), aby sa akoby naznačilo, že Stvoriteľ načrtol plán, či výšivku žiariacimi hviezdami, ktoré vhodil do nesmiernosti kozmu. Na druhej strane sa zasa Boh skláňa k človeku a korunuje ho ako svojho miestokráľa: „Slávou a cťou si ho ovenčil” (v. 6). Tomuto takému krehkému stvoreniu teda zveruje všetok vesmír, aby z neho čerpal poznanie a obživu (porov. v. 7-9).

Horizont zvrchovanosti človeka nad ostatnými stvoreniami je špecifikovaný akoby evokáciou prvej stránky knihy Genezis: rozličné stáda, poľná zver, nebeské vtáky a morské ryby sú zverené človeku, aby im dal meno (porov. Gn 2, 19-20) a tak odhalil ich hlbokú skutočnosť, vážil si ich a prácou ich pretváral a upravoval, aby boli prameňom krásy a života. Žalm nám umožňuje uvedomiť si našu veľkosť, ale aj našu zodpovednosť zoči-voči stvoreniu (porov. Múd 9, 3).

Autor Listu Hebrejom pri čítaní Žalmu 8 odhalil hlbšie pochopenie Božieho zámeru vzhľadom na človeka. Povolanie človeka nemôže byť obmedzené iba na aktuálny pozemský svet; ak žalmista tvrdí, že Boh všetko položil človeku pod nohy, chce tým povedať, že mu chce podriadiť aj „budúci svet” (Hebr 2, 5), „neotrasiteľné kráľovstvo” (12, 28). Napokon povolanie človeka je „nebeské povolanie” (3, l). Boh chce „priviesť mnoho synov do” nebeskej „slávy” (2, 10). Aby sa tento Boží plán uskutočnil, je potrebné, aby život načrtol „pôvodca” (porov. tamže), v ktorom povolanie človeka nachádza svoje prvé, dokonalé uskutočnenie. Týmto pôvodcom je Kristus.

Autor Listu Hebrejom spozoroval v uvedenom texte, že výrazy žalmu sa privilegovaným spôsobom, to jest výraznejšie než na ostatných ľudí, vzťahujú na Krista. Žalmista totiž používa slovo „stvoriť o niečo menšie”, keď hovorí Bohu: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil” (Ž 8, 6; Hebr 2, 6). Tento výraz nie je vlastný bežným ľuďom; neboli znížení pod anjelov, pretože nikdy sa nenachádzali nad nimi. Naopak, pre Krista je to slovo presné, lebo Boží Syn sa nachádzal nad anjelmi a bol ponížený, keď sa stal človekom a potom bol ovenčený slávou vo svojom vzkriesení. Tak Kristus plne uskutočnil povolanie človeka a uskutočnil ho ako to spresňuje autor, v prospech „všetkých” (Hebr 2, 9).

V tomto svetle komentuje žalm svätý Ambróz a aplikuje ho na nás. Vychádza z vety, v ktorej sa podčiarkuje „ovenčenie” človeka. „Slávou a cťou si ho ovenčil” (v. 6). V tejto sláve vidí preto odmenu, ktorú nám Pán vyhradil, keď premôžeme skúšku pokušenia.

Tu sú slová veľkého Učiteľa Cirkvi v jeho Výklade evanjelia podľa Lukáša: „Pán ovenčil svojho milovaného aj slávou a vznešenosťou. Ten Boh, ktorý túži rozdeľovať vence, dopúšťa aj pokušenia: preto keď si pokúšaný, vedz, že sa ti pripravuje veniec. Keď sa vzdáš boja mučeníkov, vzdáš sa aj ich vencov; keď sa vzdáš ich múk, vzdáš sa aj ich blaženosti” (IV, 41: SAEMO 12, pp. 130-133).

Boh splieta pre nás „veniec spravodlivosti” (2 Tim 4, 8), ktorým odmení našu vernosť k nemu aj vo chvíľach búrky, ktoré otriasajú naším srdcom a našou mysľou. Ale on je v každej chvíli pozorný voči svojmu milovanému tvoru a chce, aby v ňom vždy žiaril božský „obraz” (porov. Gn l, 26), aby vedel byť vo svete znamením harmónie, svetla a pokoja.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 4/2003