OSLAVA BOHA STVORITEĽA, Žalm 92

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 3. septembra 2003

To, čo nám bolo predložené, je chválospev verného človeka svätému Bohu. Ide o Žalm 92, ktorý - ako to dodáva dávny titul skladby, používala židovská tradícia „v sobotný deň” (v.1). Hymnus sa začína obšírnou výzvou na oslavu a chválu Pána spevom a hudbou (porov. v. 2-4). Je to prúd modlitby, ktorá - ako sa zdá - sa nikdy neprerušuje, pretože Božia láska musí byť velebená ráno, keď sa začína deň, ale musí byť ešte ohlasovaná aj cez deň, ale aj vtedy, keď nadídu nočné hodiny (porov. v. 3). Práve zmienka o hudobných nástrojoch, ktorú robí žalmista v úvodnej výzve, podnietila svätého Augustína na túto meditáciu v jeho výklade Žalmu 92: „Čo znamená, bratia, oslavovať citarou. Citara je hudobný nástroj opatrený strunami. Našou citarou sú naše skutky. Každý, kto rukami koná dobré skutky, velebí Boha citarou. Každý, kto vyznáva ústami, spieva Bohu. Spievaj ústami! Oslavuj skutkami!..

Kto sú teda tí, čo spievajú? Tí, čo konajú dobro s radosťou. Spev je totiž znakom veselosti. čo hovorí apoštol? „Veselého darcu Boh miluje” (2 Kor 9, 7). Čokoľvek robíš, rob to s radosťou. Vtedy konáš dobro a robíš to dobre. Ak, naopak, robíš niečo so smútkom, aj keď skrze teba sa koná dobro, nie si to ty, čo to robíš; držíš citaru, no nespievaš” (Espositioni sui Salmi, III, Roma 1976, pp. 192-195).

Cez slová svätého Augustína môžeme vstúpiť do srdca našej úvahy a zamerať sa na základnú tému žalmu: na otázku dobra a zla. Jedno i druhé hodnotí spravodlivý a svätý Boh, „najvyšší naveky” (v. 9), ten, ktorý je večný a nekonečný, ktorému nič neunikne z toho, čo človek robí.

Konfrontujú sa tak opakovaným spôsobom protikladné správania. Život verného sa zameriava na oslavu Božích činov, na prenikanie do hĺbok myšlienok Pána a touto cestou sa jeho život prežaruje svetlom a radosťou (porov. v. 5-6). Naopak, zvrátený človek je vykreslený vo svojej tuposti ako neschopný chápať skrytý zmysel ľudských osudov. Chvíľkové šťastie ho robí domýšľavým, no v skutočnosti je vnútorne krehký a po efemérnom úspechu odsúdený na pád a záhubu (porov. v. 7-8). Žalmista, ktorý nasleduje interpretačný model, obľúbený v Starom zákone, onen model odplaty, je presvedčený, že Boh odmieňa spravodlivých už v tomto živote a dáva im šťastnú starobu (porov. v. 15), a rýchlo potrestá ničomníkov.

V skutočnosti však, ako potvrdí Jób a bude učiť Ježiš, nemožno dejiny vysvetľovať tak priamočiaro. Žalmistova vízia stáva sa preto prosbou k Bohu spravodlivému a „najvyššiemu” (porov. v. 9), aby vstúpil do reťazca ľudských udalostí, aby ich súdil a dal zažiariť dobru.

Modliaci sa človek sa znova vracia k protikladu medzi spravodlivým a ničomníkom. Na jednej strane sú to „nepriatelia” Pána a „zločinci” ešte raz odsúdení na rozprášenie a záhubu (porov. v. 10). Na druhej strane sa v celom jase objavujú veriaci, stelesnení žalmistom, ktorý vykresľuje sám seba malebnými obrazmi vzatými z orientálnej symboliky. Spravodlivý má neporaziteľnú silu byvola a je pripravený čeliť akémukoľvek protivenstvu; jeho slávne čelo je posvätené olejom Božej ochrany, ktorá sa stáva akoby štítom chrániacim vyvoleného a dáva mu istotu (porov. v. 11). Modliaci sa z výšky svojej moci a bezpečnosti vidí ničomníkov, ako sa rútia do priepasti svojej záhuby (porov. v. 12).

Žalm 92 teda žiari šťastím, dôverou, optimizmom: to sú dary, ktoré máme žiadať od Boha práve v našich časoch, do ktorých sa ľahko vsúva pokušenie nedôvery a dokonca pokušenie zúfalstva.

Náš hymnus, založený na hlbokom pokoji, ktorý ho napĺňa, vrhá záverečný pohľad na dni staroby spravodlivých a predvída, že budú rovnako pokojné. Aj keď týchto dní bude vždy menej, duch modliaceho sa človeka bude ešte živý, veselý a aktívny. Cíti sa podobný palmám a cédrom, ktoré sú zasadené v nádvoriach sionského chrámu (porov. v. 13-14).

Korene spravodlivého sú vhĺbené v samom Bohu, z ktorého prijímajú miazgu Božej milosti. Pánov život ho živí a pretvára, robí ho kvitnúcim a sviežim, takže je schopný dávať sa iným a svedčiť o svojej viere. Posledné slová žalmistu pri tomto opise spravodlivého a činného života a intenzívnej a aktívnej staroby sú totiž spojené s ohlasovaním Pánovej večnej vernosti (porov. v. 16). Mohli by sme preto v tomto bode skončiť zvolaním spevu, ktorý stúpa k slávnemu Bohu v poslednej knihe Biblie, v Apokalypse: v knihe o hroznom boji medzi dobrom a zlom, ale aj v knihe nádeje na konečné Kristovo víťazstvo: „Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože všemohúci; spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov... Veď ty jediný si Svätý; prídu všetky národy a budú sa ti klaňať, lebo sa zjavili tvoje spravodlivé súdy... Spravodlivý si ty, ktorý si a ktorý si bol, Svätý, že si vyniesol taký rozsudok. Áno, Pane, Bože všemohúci, správne a spravodlivé sú tvoje súdy!” (15, 16, 5. 7).

Z Ľ Osservatore Romano, č. 36 (týždenné vydanie v taliančine) z 5. septembra 2003