OBNOVA JERUZALEMA, Žalm 147, 12-20

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 20. augusta 2003

Žalm, ktorý nám bol predložený na rozjímanie, predstavuje druhú časť predchádzajúceho Žalmu 146. Starý grécky a latinský preklad, ktorý liturgia používa, ho pokladá za samostatný spev, pretože jeho začiatok ho jasne odlišuje od predchádzajúcej časti. Tento začiatok sa stal slávnym aj preto, že bol často v latinčine zhudobnený: Lauda, Jeruzalem, Dominum. Tieto začiatočné slová predstavujú typickú výzvu žalmových hymnov na oslavu a chválu Pána: Teraz je Jeruzalem personifikáciou ľudu a je vyzývaný, aby jasal a oslavoval svojho Boha (porov. v. 12).

Ihneď sa pripomína motív, prečo má modliace sa spoločenstvo vznášať k Pánovi svoju chválu. Je historickej povahy: Je to on, osloboditeľ Izraela z babylonského zajatia, a aby zaistil bezpečnosť svojmu ľudu, „upevnil závory brán” mesta (porov. v. 13).

Keď bol Jeruzalem zbúraný pri útoku Nabuchodonozorovho vojska v roku 586 pred Kr., Kniha Nárekov postavila na scénu samého Pána ako sudcu nad hriechom Izraela, ktorý „rozváľal hradby dcéry sionskej... Brány mu padli do zeme, zničil a lámal jeho závory” (Nár 2, 8. 9). Teraz sa, naopak, Pán vracia, aby bol staviteľom svätého mesta, v znovu vybudovanom chráme znova požehnáva svojich synov. Je tu zmienka o diele, ktoré vykonal Nehemiáš (porov. Neh 3, 1-38), ktorý obnovil múry Jeruzalema, aby bol znova oázou pokoja a mieru.

Mier, šalôm, sa totiž ihneď pripomína aj preto, že symbolicky je obsiahnutý v samom mene Jeruzalem. Už prorok Izaiáš sľuboval mestu: „Za tvojich strážcov ustanovím pokoj a za tvojich predstavených spravodlivosť” (60, 17).

Ale okrem toho, že dá znovu povstať mestským hradbám, že ho požehná a upokojí v istote, Boh ponúka Izraelovi ďalšie základné dary: tie sú opísané v závere žalmu. Pripomínajú sa tam totiž dary Zjavenia, Zákona a Božích predpisov: „On svoje slovo zvestuje Jakubovi, svoje zákony a prikázania Izraelovi” (Ž 147, 19).

Oslavuje sa tak vyvolenie Izraela a jeho jedinečné poslanie medzi pohanov: hlásať svetu Božie slovo. Je to poslanie prorocké a kňazské, pretože „Kde je národ taký slávny, ktorý by mal také spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako sú všetky tieto zákony, ktoré vám ja dnes predkladám” (Dt 4, 8). Prostredníctvom Izraela a teda aj prostredníctvom kresťanského spoločenstva, čiže Cirkvi môže zaznieť Božie slovo vo svete a stať sa normou a svetlom života pre všetky národy (porov. Ž 147, 20).

Až do tejto chvíle sme opisovali prvý dôvod chvály, ktorá sa má vznášať k Pánovi: je to historická motivácia, ktorá sa viaže k Božiemu dielu oslobodenia a zjavenia v konfrontácii s jeho ľudom.

Je tu však ďalej druhý prameň jasania a chvály: ten je kozmického rázu a je spojený s Božím stvoriteľským dielom. Božie slovo vyráža, aby dalo život bytostiam. Podobne ako posol aj ono beží cez nesmierne priestory zeme (porov. Ž 147, 15). A hneď je tu výkvet zázrakov.

Prichádza zima, ktorá je vykresľovaná atmosferickými javmi s dávkou poézie: sneh sa podobá vlne pre svoju belosť, srieň so svojimi jemnými zrniečkami je púštny popol (porov. v. 16), krúpy kamenca sú podobné omrvinkám chleba zhodeným na zem, rad pokrýva zem a blokuje vegetáciu (porov. v. 17). Je to zimné obdobie, ktoré vyzýva na odhalenie divov stvorenia a ktoré bude malebne zachytené na stránke inej biblickej knihy v Knihe Sirachovho syna (43, 18-20).

A hľa, pôsobením Božieho slova sa znova vracia jar: ľad sa roztopí, zavanie teplý vietor a vody sa rozprúdia (porov. Ž 147, 18) a opakuje sa takzvaný cyklus ročných období a teda sama možnosť života ľudí.

Prirodzene, nechýbajú ani metaforické čítania týchto božských darov. „Najlepšia pšenica” nás upriamuje na veľký dar eucharistického chleba. Aj veľký kresťanský spisovateľ tretieho storočia Origenes stotožňoval túto pšenicu ako znak samého Krista a osobitne Svätého písma.

Keď jedli mannu, ona v ich ústach dostávala chuť, akú si kto prial... Tak je to aj s Kristovým telom, ktoré je slovom poučenia, teda pochopenie Svätých písem: aká veľká je túžba, ktorú po ňom máme, rovnako veľký je aj pokrm, ktorý dostávame. Ak si svätý, nachádzaš občerstvenie; ak si hriešnik, nájdeš trápenie” (Origene - Gerolamo, 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, PP 543—544).

Pán teda svojím slovom pôsobí nielen pri stvorení, ale aj v dejinách. Zjavuje sa nemou rečou prírody (porov Ž 19, 2-7), ale vyjadruje sa výslovne skrze Bibliu a svojou osobnou komunikáciou v prorokoch a v plnosti v Synovi (porov. Hebr 1 , 1-2). Sú to dva rozdielne, ale konvergentné dary jeho lásky. Preto má každý deň stúpať k nebu naša chvála. je to naša vďaka, ktorá rozkvitá za úsvitu v modlitbe chvál, aby sme tak velebili Pána života a slobody, bytia a viery, stvorenia a vykúpenia.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 4/2003