VZDÁVANIE VĎAKY ZA VYSLOBODENIE ĽUDU, Chválospev Tob 13, 8-11. 13. 14ab. 15-16ab

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca  Castel Gandolfo 13. augusta 2003

Liturgia chvál vzala do svojich chválospevov zlomok hymnusu, ktorý je ako pečať udalosti vyrozprávanej v biblickej knihe Tobiáš: pred chvíľou sme ho počuli. Hymnus, ktorý je skôr rozsiahlejší a slávnostný, je typickým vyjadrením judejskej spirituality, ktorá siaha k iným textom, nachádzajúcim sa už v Biblii.

Chválospev sa rozvíja dvoma zvolaniami. Predovšetkým sa tu vynára opakovaná výzva na chválu Boha (porov. v. 3. 4. 7) za očistenie, ktoré Boh práve uskutočňuje skrze vyhnanstvo. Synovia Izraela” sú vyzývaní, aby prijali toto očisťovanie s úprimným obrátením (porov. v. 6. 8). Ak sa v srdciach zrodí obrátenie, Pán dá na obzore vzísť úsvitu oslobodenia. Práve v tomto duchovnom ovzduší je umiestnený začiatok chválospevu, ktorý liturgia vyberá z celku obsiahlejšieho hymnusu z trinástej kapitoly Knihy Tobiáš.

Druhá časť textu intonovaná starým Tobim, ktorý je spolu so svojím synom Tobiášom hlavným predstaviteľom celej knihy, je pravou a vlastnou oslavou Siona. Odráža vášnivú nostalgiu a horúcu lásku, ktorú Hebrej zakúša v diaspore pri myšlienke na sväté mesto (porov. v. 9-18). Aj tento aspekt vyžaruje z celého úryvku vybranom ako ranná modlitba liturgie chvál. Zastavme sa pri týchto dvoch témach - pri očistení od hriechu skrze skúšku a pri očakávaní na stretnutie sa s Pánom vo svetle Siona a jeho svätého chrámu.

Tobiáš sa obracia s horúcou výzvou na hriešnikov, aby sa obrátili a žili spravodlivo: to je cesta, na ktorú treba nastúpiť, aby bolo možné znova nájsť Božiu lásku, ktorá dáva pokoj a nádej (porov. v. 8).

Celá táto udalosť s Jeruzalemom je podobenstvo, ktoré učí všetkých správnej voľbe. Boh potrestal mesto, pretože nemohol ostať ľahostajný pred tvárou zla, ktoré konali jeho synovia. Ale teraz, keď vidí, že mnohí sa obrátili a pretvorili sa na spravodlivých a verných synov, preukáže znova svoju milosrdnú lásku (porov. v. 10).

V celom chválospeve trinástej kapitoly z Tobiášovej knihy sa často opakuje toto presvedčenie: Pán „trestá aj sa zmilúva... trestá za vaše zločiny, ale zmiluje sa nad vami všetkými... tresce ťa za skutky tvojich synov, ale opäť sa zmiluje nad synmi spravodlivých.” (v. 2. 5. 10). Boh sa uchyľuje k trestu ako k prostriedku, ako povolať na správnu cestu hriešnikov, ktorí sú hluchí na iné výzvy. Posledným slovom spravodlivého Boha zostáva však slovo lásky a odpustenia; jeho hlbokou túžbou je, aby mohol opäť objať vzbúrených synov, ktorí sa k nemu vracajú s kajúcim srdcom.

Voči vyvolenému ľudu sa Božie milosrdenstvo prejaví v obnove jeruzalemského chrámu, ktorú urobí Boh sám: „On znova vybuduje v tebe tvoj stánok s radosťou” (v.11). Tak sa objavuje druhá téma, téma Sionu ako duchovného miesta, kam má smerovať nielen návrat Hebrejov, ale aj putovanie národov, ktoré hľadajú Boha. Tu sa tak uzaviera univerzalistický horizont: obnovený jeruzalemský chrám, znamenie Božieho slova a Božej prítomnosti, zažiari planetárnym svetlom, ktoré pretrhne temnoty, takže sa budú môcť dať na pochod „mnohé národy až z kraja zeme” (porov. v. 13), prinesú svoje dary a budú spievať o svojej radosti z účasti na spáse, ktorú Pán vyleje na Izrael.

Izraeliti teda a všetky národy sú spoločne na pochode k jedinému cieľu viery a pravdy. Spevák tohto hymnu dáva na ne opakovane zostúpiť šťastiu, keď hovorí Jeruzalemu: „Šťastní sú, čo ťa milujú, blažení, čo sa tešia z tvojho pokoja” (v. 15). Šťastie je vtedy autentické, keď sa znova nájde svetlo, ktoré ožiaruje z neba všetkých, čo hľadajú Pána s očisteným srdcom a s úsilím o pravdu.

K tomuto Jeruzalema, slobodnému a slávnemu, znameniu Cirkvi, v poslednom cieli jej nádeje, predznamenanému Kristovou Paschou, obracia sa so zápalom svätý Augustín v knihe Vyznania.

Odvolávajúc sa na modlitbu, ktorú chce vykonávať vo svojej ,tajnej komôrke', nám opisuje „piesne lásky medzi vzdychmi, nevýslovnými vzdychmi, ktoré počas môjho putovania vyvoláva spomienka na Jeruzalem v mojom srdci, upretom hore k nemu, k Jeruzalemu, k mojej vlasti, k Jeruzalemu, k mojej matke, a k tebe, jeho panovníkovi, jeho osvecovateľovi, jeho otcovi, ochrancovi a snúbencovi, k jeho čistým a intenzívnym slastiam, pevnej radosti a všetkým jeho nevýslovným dobrám.” A končí sľubom: „Neupustím od toho, kým v pokoji tejto najdrahšej matky, kde prebývajú prvotiny môjho ducha, odkiaľ čerpám tieto istoty, neujednotíš všetko to, čím som v tejto znetvorenej rozptýlenosti, kým to definitívne naveky neurovnáš, môj Bože, moje milosrdenstvo” (Confessioni, 12, 16, 23, Roma 1965, pp. 424-425).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 4/2003