ZMILUJ SA, PANE, NADO MNOU, Žalm 51

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 30. júla 2003

Už po štvrtý raz počas našich úvah o liturgii chvál počúvame prednášať Žalm 51, slávne Miserere. Liturgia nám ho totiž predkladá v piatok každého týždňa, aby sa stal oázou meditácie, v ktorej môžeme odhaliť zlo zahniezdené vo svedomí a vzývať Pána o očistenie a odpustenie. Ako to v inej prosbe vyznáva žalmista, že „nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou”, Pane (Ž 143, 2). V Knihe Jób čítame: „Je človek spravodlivý pred Bohom, čistý, koho porodila žena? Ak jasne nesvieti už ani mesiac, ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté, o čo menej človiečik, ten chrobák, človeka syn, tento červíček!” (25, 4-6).

Sú to silné a dramatické vety, ktoré chcú v celej vážnosti a závažnosti ukázať obmedzenosť a krehkosť ľudského stvorenia, jeho zvrátenú schopnosť rozsievať zlo a násilie, nečistotu a lož. No posolstvo nádeje v Mizerere, ktoré žaltár vkladá na pery Dávidovi, obrátenému hriešnikovi, je toto: Boh môže „zničiť, zmyť, očistiť” vinu vyznanú skrúšeným srdcom (porov. Ž 51, 2-3). Hlasom Izaiáša hovorí Pán: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh, a keby boli červené sťa purpur, budú ako vlna” (1, 18).

Tentoraz sa zastavíme v krátkosti pri závere Žalmu 51, v závere plného nádeje, pretože modliaci sa človek si je vedomý, že Boh mu odpustil (porov. v. 17-21). Teraz sa jeho ústa chystajú hlásať svetu chválu Pána a tak svedčiť o radosti, ktorú pociťuje duša očistená od zla a tak aj zbavená od výčitiek (porov. v. 17).

Modliaci sa človek správny spôsobom dosvedčuje iné presvedčenie a drží sa pritom opakovaného učenia prorokov (porov. Iz 1, 10-17; Am 5, 21-25; Oz 6, 6): obeť, v ktorej má Pán záľubu, stúpa k nemu ako voňavka a príjemná vôňa (porov. Gn 8, 21), nie je to celopalná obeta býkov a baránkov, ale skôr „srdce skrúšené a ponížené" (Ž 51, 19).

Nasledovanie Krista, text taký drahý kresťanskej duchovnej tradícii, opakuje to isté napomenutie ako žalmista: „Pokorná ľútosť nad hriechmi je pre teba obeta, v ktorej máš záľubu, omnoho príjemnejšia vôňa než dym kadidla. Ona očisťuje a obmýva každú neprávosť” (III, 52, 4).

Žalm sa neočakávane končí úplne inou perspektívou, ktorá akoby bola protirečením (porov. v. 20-21). Od poslednej prosby jednotlivého hriešnika sa prechádza k modlitbe za obnovu celého mesta Jeruzalema a tá nás prenáša z Dávidovej epochy do epochy zničenia mesta o niekoľko storočí neskôr. Na druhej strane zatiaľ čo žalm vyjadril vo verši 18, že Boh odmieta obete zvierat, vo verši 21 žalm oznamuje, že Bohu budú prijemné tieto obete.

Je jasné, že táto záverečná časť bola pripojená neskôr, a to v čase exilu, a chce v istom zmysle opraviť alebo aspoň doplniť perspektívu dávidovského žalmu. A to z dvoch hľadísk: na jednej strane sa celý žalm nemal obmedziť na individuálnu modlitbu,- bolo treba myslieť aj na žalostnú situáciu celého mesta. Na druhej strane tu bola vôľa upraviť dimenziu božského odmietnutia rituálnych obetí; toto odmietnutie nemohlo byť ani úplné ani definitívne, pretože išlo o kult predpísaný samým Bohom v Tóre. Ten, kto žalm doplnil, mal dobrú intuíciu: pochopil núdzu, v ktorej sa nachádzajú hriešnici, nevyhnutnosť obetného prostredníctva. Hriešnici nie sú schopní očistiť sa sami, nestačia dobré city. Vyžaduje si to aj vonkajšie účinné prostredníctvo. Nový zákon zjaví plný zmysel tejto intuície, keď ukáže, že Kristus obetou vlastného života uskutočnil dokonalé obetné prostredníctvo.

Vo svojich Homíliách na Ezechiela pekne vystihol svätý Gregor Veľký rozdiel perspektív, ktorý je medzi 19. a 21. veršom v Mizerere. Predkladá vysvetlenie, ktoré môžeme aj prijať a tak zakončiť našu úvahu. Svätý Gregor aplikuje verš 19., ktorý hovorí o skrúšenom duchu, na pozemskú existenciu Cirkvi a verš 21., ktorí hovorí o celopalnej obete, na Cirkev v nebi.

Hľa, slová veľkého pápeža: „Svätá Cirkev má dva životy: jeden prežíva v čase, druhý prijíma vo večnosti; jeden, s ktorým sa lopotí na zemi, a druhý, ktorým je odmenená v nebi; jeden, v ktorom si zbiera zásluhy, a druhý, v ktorom sa už teší zo zhromaždených zásluh. V jednom i druhom živote prináša obetu: tu obetu skrúšenosti a hore obetu chvály. O prvej obete bolo povedané: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený” (Ž 51, 19); o druhej je napísané: „Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy” (Ž 51, 21)... V obidvoch prípadoch sa prinášajú žertvy, pretože tu je žertvou umŕtvovanie tela, hore obetovanie žertvy je sláva zmŕtvychvstania v Božej chvále. Dole sa prináša žertva ako celopalná obeta, tam však bude pretvorená vo večnú neporušiteľnosť, kde už nebude nijaký konflikt ani nič smrteľné, pretože Cirkev bude trvať celá zapálená láskou k nemu v chvále bez hraníc” (Omelie su Ezechiele 2, Roma 1993, p. 271).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 4/2003