PÁNOVA MOC A DOBROTA, Žalm 147, 1-11

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v Castel Gandolfo 23. júla 2003

Žalm, ktorý sa teraz spieval, je prvá časť skladby, ktorá zahrňuje aj nasledujúci Žalm 147 a hebrejský originál ho zachoval v jeho jednote. Stará grécka a latinská verzia rozdelili ho v speve na dva rozličné žalmy.

Žalm sa začína výzvou k chvále Boha a potom vypočítava dlhú sériu dôvodov k chvále a všetky sú vyjadrené v prítomnom čase. Ide tu o Božie aktivity považované za charakteristické a vždy aktuálne; No sú veľmi rozličného druhu: niektoré sa týkajú Božích zásahov do ľudského života (porov. Ž 147, 3. 6. 11) a osobitne v prospech Jeruzalema a Izraela (v. 2); iné sa týkajú celého stvorenia (porov. v. 4) a najmä zeme s jej vegetáciou a živočíchmi (porov. v. 8-9).

Keď potom žalm na konci hovorí, v čom má Pán zaľúbenie, vyzýva nás na dvoje správanie sa: na nábožnú bázeň a na dôveru (porov. v.11). Nie sme ponechaní sami na seba alebo na kozmické sily, ale sme vždy v rukách Pána podľa jeho plánu spásy.

Po slávnostnej výzve k chvále (porov.v.1) sa žalm rozvíja dvoma smermi – básnickým a duchovným. V prvej časti (v.2-6) sa uvádza predovšetkým historická božia činnosť v obraze staviteľa, ktorý znova stavia Jeruzalem, vracajúci sa k životu po babylonskom exile (porov.v.2). Ale tento veľký umelec, akým je Pán, sa zjavuje aj ako otec, ktorý sa skláňa nad vnútornými i fyzickými ranami svojho pokorného a utláčaného ľudu (porov. v. 3).

Nechajme miesto svätému Augustínovi, ktorý vo výklade Žalmu 147 prednesenom v Kartágu v roku 412 takto komentoval vetu Pán uzdravuje skľúčených srdcom: „Kto nemá skľúčené srdce, nebude uzdravený... Ktorí sú to tí, čo majú skľúčené srdce? Pokorní. A tí, čo ho nemajú skľúčené? Pyšní. Nuž, srdce skľúčené, bude uzdravené, srdce naduté pýchou bude pokorené. Ba, pravdepodobne, ak bude pokorené, tak práve preto, aby raz mohlo byť ako skľúčené napravené, aby mohlo byť uzdravené... ,On uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany' ... Inými slovami, uzdravuje pokorných srdcom, tých, čo sa vyznávajú z hriechov, čo sa trestajú, čo samých seba prísne súdia, aby mohli zakúsiť jeho milosrdenstvo. Hľa, kto uzdravuje! Dokonalé zdravie sa dosiahne na konci prítomného smrteľného stavu, keď naše porušiteľné bytie sa odeje neporušiteľnosťou a naše smrteľné bytie sa zaodeje nesmrteľnosťou” (5-8: Esposizioni sui salmi, IV. Roma 1977, pp. 772-779).

Avšak Božie dielo sa neprejavuje iba tým, že lieči svoj ľud z utrpenia. On, ktorý obklopuje nežnosťou a starostlivosťou chudobných, povstáva ako prísny sudca voči bezbožným (porov. v. 6). Pán dejín nie je ľahostajný voči vyčíňaniu mocných, ktorí si myslia, že sú jedinými sudcami ľudských záležitostí: Boh do prachu zeme pokoruje tých, čo svojou pýchou poburujú nebo (porov. 1 Sam 2, 7-8; Lk 1, 51-53).

Božia činnosť sa však nevyčerpáva svojou vládou nad dejinami; on je aj kráľom stvorení; celý vesmír odpovedá na výzvu Stvoriteľa. On môže nielen spočítať veľké množstvo skupín hviezd, ale je schopný každej z nich prideliť meno a určiť ich prirodzenosť a charakteristické črty (porov. Ž 147, 4).

Už prorok Izaiáš spieval: „Zdvihnite oči k nebu a pozrite: kto toto všetko stvoril? Ten, čo vyvádza ich spočítané zástupy a všetky volá po mene” (40, 26). Pánovými „zástupmi” sú teda hviezdy. Prorok Baruch pokračuje takto: „Hviezdy zažiarili na svojich strážach a potešili sa. Zavolal ich a povedali: ,Tu sme!' a veselo svietia tomu, kto ich vytvoril” (3, 34-35).

Po novej radostnej výzve na chválu (porov. Ž 147, 7) sa otvára druhý smer Žalmu 147 (porov. v. 7-11). Na scéne je ešte stvoriteľská činnosť Boha v kozme. V krajine často vyprahnutej, akou je oblasť na východe, prvým znamením Božej lásky je dážď, ktorý zúrodňuje zem (porov. v. 8). Touto cestou Stvoriteľ prestiera stôl pre živočíchy. On sa dokonca stará aj o to, aby dal pokrm aj tým najmenším živým tvorom, ako sú havranie mláďatá, čo k nemu hladné krákajú (porov. v. 9). Ježiš nás bude vyzývať, aby sme pozorovali „nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí” (Mt 6, 26; porov. aj Lk 12, 24 s výslovným odkazom na „havranov”).

No ešte raz sa pozornosť od stvorenia obracia k ľudskému životu. A tak sa žalm uzaviera tým, že nám ukazuje Pána, ktorý sa skláňa nad spravodlivým a pokorným (porov. Ž 147, 10-11), ako už bolo vysvetlené v prvej časti hymnusu (porov. v. 6). Cez dva symboly moci — kôň a svalnatý muž v behu - je načrtnutý Boží postoj, ktorý sa nedá podmaniť ani zastrašiť silou. Ešte raz Pánova logika ignoruje pýchu a aroganciu moci, ale obracia sa k tomu, kto je verný a „dúfa v jeho milosrdenstvo” (v.11), čiže kto sa vo svojom konaní, vo svojom myslení, vo svojich plánoch a vo svojom každodennom živote zveruje Božiemu vedeniu.

Medzi nich sa musí zaradiť aj modliaci sa človek, keď za základ svojej nádeje urobí Pánovu milosť a je si istý, že je prikrytý plášťom Božej lásky: „Pánovo oko bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil... V ňom sa naše srdce raduje a v jeho sväté meno máme dôveru” (Ž 33, 18-19. 21).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003