ÚTECHA A RADOSŤ VO SVÄTOM MESTE, Chválospev Iz 66, 10-14a

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v Castel Gandolfo 16. júla 2003

Hymnus, ktorý sme práve vypočuli, je z poslednej stránky Knihy proroka Izaiáša; je to spev radosti, v ktorom dominuje obraz Jeruzalema ako matky (porov. Iz 66, 11) a potom láskyplná starostlivosť samého Boha (porov. v. 13). Biblickí bádatelia sa domnievajú, že táto záverečná časť, otvorená žiarivej a slávnej budúcnosti, je svedectvom neskoršieho hlasu proroka, ktorý oslavuje znovuzrodenie Izraela po temnej vložke babylonského exilu. Sme teda v šiestom storočí pred Kr., dve storočia po misii Izaiáša, veľkého proroka, pod ktorého menom je umiestnené celé toto inšpirované dielo.

Budeme teraz sledovať radostný tok tohto krátkeho chválospevu, ktorý otvárajú tri imperatívy ako priama výzva k šťastiu: „tešte sa", „jasajte”, „radujte sa” (porov. v. 10). Je to žiariaca niť, ktorá často prechádza poslednými stránkami Izaiášovej knihy: tí, čo boli na Sione utrápení, sú potešení, ovenčení, pomazaní „olejom radosti” (61, 3); sám prorok „sa teší v Pánovi, jeho duša jasá v Bohu” (porov. 1); „ako má ženích radosť z nevesty, tak bude mať radosť Boh" zo svojho ľudu (62, 5). Na stránke, ktorá predchádza tú, ktorá je dnes predmetom nášho spevu a našej modlitby, sám Pán má účasť na šťastí Izraela, ktorý sa znovu rodí ako národ: „Tešiť sa budú a večne jasať nad tými, ktoré ja stvorím. Lebo ja urobím z Jeruzalema mesto plesania a z jeho obyvateľov ľud radosti. A budem plesať nad Jeruzalemom, tešiť sa budem zo svojho ľudu” (5, 18-19).

Prameňom a dôvodom tohto vnútorného jasotu je znovu nájdenie vitality Jeruzalema, ktorý povstal z popola ruín, ktoré sa nad ním spečatili, keď ho babylonské zbrane zborili. Hovorí sa tu totiž o „trúchlení” (66, 10), ktoré teraz spadlo z jeho pliec.

Ako sa často stáva v rozličných kultúrach, mesto sa predstavuje ženskými, ba materskými obrazmi. Keď je mesto v pokoji, je podobné ochrannému a bezpečnému lonu; je dokonca ako matka, ktorá dosýta a nežne dojčí svoje deti (porov. v. 11). V tomto svetle sa skutočnosť, ktorú Biblia označuje ženskými výrazmi, ako je „sionská dcéra”, to jest Jeruzalem, obracia, aby bola mestom-matkou, ktorá prijíma, kŕmi a láska svoje deti, čiže svojich obyvateľov. Na túto scénu života a nežnosti vystupuje potom Pánovo slovo, ktoré má tón požehnania (porov. v. 12-14).

Boh sa potom obracia k iným obrazom spojeným s plodnosťou: hovorí totiž o riekach a potokoch, čiže o vodách, ktoré symbolizujú život, bujnosť vegetácie, prosperitu zeme a jej obyvateľov (porov. v. 12). Prosperita Jeruzalema, jeho pokoj (shalom), veľkodušný Boží dar, zaisťuje jeho deťom život obklopený materinskou nežnosťou: „v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať” (tamže). A táto materinská neha bude nehou samotného Boha: „Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším” (v. 13). Tak Pán vytvára materinskú metaforu, aby opísal svoju lásku k svojim stvoreniam.

Aj predtým v Izaiášovej knihe možno čítať úryvok, ktorý pripisuje Bohu materinský profil: „Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, na teba nezabudnem” (49, 15). V našom chválospeve sa Pánove slová obracajú na Jeruzalem a končia tým, že znova nastoľujú tému vnútornej životnosti, vyjadrené iným obrazom plodnosti a sily: obrazom sviežosti trávy aplikovanej na kosti, aby sa naznačila sviežosť tela a života (porov. 66, 14).

Z toho bodu zoči-voči mestu-matke je ľahké rozšíriť náš pohľad, aby sme prišli k profilu Cirkvi, plodnej panny a matky. Uzavrieme našu meditáciu o znovuzrodenom Jeruzaleme úvahou svätého Ambróza vzatou z jeho diela Panny: „Svätá Cirkev je nepoškvrnená vo svojej manželskej jednote: je plodná svojimi pôrodmi a je panna pre svoju čistotu, ba je matkou detí, ktoré plodí. Sme teda zrodení pannou, ktorá počala nie pôsobením človeka, ale pričinením Ducha. Sme teda zrodení z panny nie za fyzických bolestí, ale za jasotu anjelov. Živí nás panna nie telesným mliekom, ale tým, o ktorom hovorí Apoštol, keď spomína, že mlieko dával piť Božiemu ľudu v slabom veku jeho dospievania.

Ktorá vydatá žena má viac detí ako svätá Cirkev? Je pannou pre svätosť, ktorú dostáva vo sviatostiach a je matkou národov. Jej plodnosť dosvedčuje i Písmo, ktoré hovorí: „Opustená má viac detí ako vydatá” (Iz 54, l; Gal 4, 27), naša matka nemá manžela, ale má snúbenca, pretože Cirkev ako v národoch, tak duša v jednotlivcoch - uchránená pred akoukoľvek nevernosťou, plodná v živote ducha - bez toho, žeby utrpela na cudnosti, sa snúbi s Božím Slovom ako s večným snúbencom” (I, 31: Saemo 14, 1, pp. 132-133).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003