MODLITBA V ÚZKOSTI, Žalm 143, 1-11

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 9. júla 2003

Bol prednesený Žalm 143, posledný z takzvaných „kajúcich žalmov”, čiže siedmich prosebných žalmov, ktoré sú rozmiestnené v žaltári (porov. Ž 6; 32; 38; 51; 102; 130; 143). Kresťanská tradícia ich všetky používa na to, aby prosila Pána o odpustenie hriechov. Text, do ktorého sa chcem vhĺbiť, bol osobitne drahý svätému Pavlovi, ktorý z neho vyvodzoval radikálnu hriešnosť každej ľudskej bytosti: „Nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou” (Pane)(v. 2). Túto vetu preberá Apoštol ako základ svojho učenia o hriechu a milosti (porov. Gal 2, 16; Rim 3, 20).

Liturgia chvál nám predkladá túto prosbu ako tému vernosti a vzývanie Boha o pomoc na začiatku dňa. Žalm nás totiž vedie k tomu, aby sme povedali Bohu: „Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na teba” (Ž 143, 8).

Žalm sa začína intenzívnym a naliehavým vzývaním Boha, ktorý je verný prísľubom spásy, ktoré ponúkol svojmu ľudu (porov. v.1). Modliaci sa uznáva, že nemá zásluhy, ktoré by platili, a preto pokorne prosí Boha, aby sa k nemu nesprával ako sudca (porov. v. 2). Potom líči dramatickú situáciu, podobnú smrteľnej úzkosti, keď človek diskutuje: Nepriateľ, ktorý je predstaviteľom zla v dejinách a vo svete, ho priviedol až k prahu smrti. Hľa, padol do prachu zeme, ktorý je už obrazom hrobu; hľa, temnoty, ktoré sú negáciou svetla, božského znamenia života; hľa, napokon, „mŕtvi z dávnych dôb”, čiže nebožtíci (porov. v. 3), a jemu sa zdá, že je položený medzi nich.

Sám život žalmistu je zdevastovaný: nedostáva sa mu dychu a zdá sa, že jeho srdce je kus ľadu, neschopné ďalej biť (porov. v. 4). Veriacemu, zrazenému k zemi a pošliapanému, zostávajú voľné iba ruky, ktoré sa dvíhajú k nebu v geste, ktoré je súčasne prosbou o pomoc a hľadaním opory (porov. v. 6). Myšlienka totiž zalieta do minulosti, keď Boh konal divy (porov. v. 5).

Táto iskra nádeje roztápa ľad utrpenia a skúšky, do ktorých sa prosebník cíti byť ponorený a myslí si, že je už hore dnom. Napätie síce ostáva vždy silné, ale na obzore presvitá lúč svetla. Prejdeme teda k druhej časti žalmu (porov. v. 7-11).

Tá sa otvára novou, naliehavou prosbou. Veriaci cíti, akoby mu život unikal, a preto vrhá k Bohu svoj výkrik: „Rýchle ma vyslyš, Pane, lebo už klesám na duchu” (v. 7). Áno, bojí sa, že Boh pred ním skryl svoju tvár, že sa vzdialil, opustil svojho tvora a nechal ho samotného.

Zmiznutie Božej tváre spôsobuje, že človek upadne do hlbokého zármutku, ba do samotnej smrti, pretože prameňom života je Pán. Práve v takomto druhu krajnej núdze vykvitne dôvera v Boha, ktorý neopúšťa. Modliaci sa znásobuje svoje prosby a pridáva aj prehlásenie dôvery v Pána: „Spolieham sa na teba... veď svoju dušu dvíham ku tebe... k tebe sa utiekam... ty si môj Boh”, aby bol zachránený pred nepriateľmi (porov. v. 8-10) a vyslobodený z úzkosti (v. 11), ale opakovane predkladá ďalšiu prosbu, ktorá vyjavuje hlbokú duševnú túžbu: „Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh” (v. 10a; porov. v. 8b. 10b). Túto obdivuhodnú prosbu musíme si osvojiť. Musíme pochopiť, že naším najväčším dobrom je jednota našej vôle s vôľou nášho nebeského Otca, pretože iba tak môžeme prijať všetku jeho lásku, ktorá nám prináša spásu a plnosť života. Ak ju nesprevádza silná túžba poslúchať Boha, nie je dôvera v neho úprimná.

Modliaci sa je si toho vedomý a preto vyjadruje túto túžbu. Tá je teda pravým a vlastným vyznaním dôvery v Boha spasiteľa, ktorý vytrhuje z úzkosti a znova dáva chuť k životu v mene svojej „spravodlivosti”, teda v mene svojej láskyplnej a spasiteľnej vernosti (porov. v. 11). Nech už nastane situácia akokoľvek skľučujúca, modlitba pristáva v nádeji, v radosti, vo svetle a to vďaka úprimnému primknutiu sa k Bohu a jeho vôli, ktorá je vôľou lásky. Toto je sila modlitby, ktorá plodí život a spásu.

S pohľadom upretým k rannému svetlu milosti (porov. v. 8) svätý Gregor Veľký vo svojom komentári k žalmom takto opisuje úsvit nádeje a radosti: „Je to deň ožiarený tým pravým slnkom, ktoré nepozná západ, deň, ktorý nedokážu mraky zatemniť a ktorý hmla nezatieni... Keď sa zjaví Kristus, náš život a začneme vidieť Boha otvoreným pohľadom, stratí sa každý mrak temnôt, zmizne všetok dym nevedomosti, rozptýli sa hmla pokušení... To bude deň jasný a žiarivý, pripravený pre všetkých vyvolených Tým, ktorý nás vytrhol z moci temnôt a preniesol nás do kráľovstva svojho milovaného Syna.”

Ráno toho dňa je budúce zmŕtvychvstanie... V to ráno zažiari šťastie spravodlivých, zjaví sa sláva, bude vidno jasot, keď Boh zotrie slzy z očí svätých, keď ako posledná bude zničená smrť, keď spravodliví zažiaria ako slnko v Otcovom kráľovstve.

V to ráno Pán dá zakúsiť svoje milosrdenstvo: „Poďte, požehnaní môjho Otca” (Mt, 25, 34). „Vtedy bude zrejmé Božie milosrdenstvo, ktoré v tomto živote ľudská myseľ nemôže pochopiť. Pán totiž pre tých, čo ho milujú, pripravil, čo oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani nevystúpilo do srdca človeka” (PL 79, coll 649-650).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003