BLAŽENÍ Tí, ČO DÚFAJÚ V PÁNA, Žalm 146

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 2. júla 2003

Žalm 146, ktorý sme si práve vypočuli, je žalm „aleluja”, prvý z piatich, ktoré uzatvárajú zbierku žalmov. Už hebrejská liturgická tradícia používala tento hymnus ako ranný chválospev: svoj vrchol má vo vyhlásení zvrchovanosti Boha nad dejinami ľudstva. Na konci žalmu sa totiž deklaruje, že „Pán bude kraľovať naveky” (v. 10).

Z toho vyplýva potešujúca pravda: nie sme ponechaní sami na seba, premeny našich dní neovláda chaos alebo náhoda, udalosti nie sú iba sledom činov bez zmyslu a cieľa. Z toho presvedčenia sa odvíja pravé a vlastné vyznanie viery v Boha oslavovaného istým druhom litánií, v ktorých sa hlásajú vlastnosti lásky a dobra, ktoré sú vlastné Bohu (porov. v. 6-9).

Boh je stvoriteľom neba i zeme, je verným strážcom zmluvy, ktorá ho púta k jeho ľudu, on je ten, čo utláčaným prisudzuje právo, dáva chlieb hladným a vyslobodzuje väzňov. On je ten, čo otvára oči slepým a zdvíha tých, čo padli, miluje spravodlivých a ochraňuje cudzinca, ujíma sa siroty a vdovy. On hatí cestu bezbožných a zvrchovane vládne nad všetkými bytosťami a nad všetkými časmi.

Je dvanásť teologických tvrdení, ktoré svojím dokonalým číslom chcú vyjadriť plnosť a dokonalosť Božej činnosti. Pán nie je panovníkom vzdialeným od svojich stvorení, ale je v ich živote ako taký, čo presadzuje spravodlivosť a stavia sa na stranu posledných, obetí, utláčaných a nešťastných.

Človek sa teda ocitá pred radikálnou voľbou medzi dvoma protikladnými možnosťami: na jednej strane je pokušenie „spoliehať sa na kniežatá” (porov. v. 3) a prijať ich kritériá ovplyvnené ničomnosťou, egoizmom a pýchou. V skutočnosti je to však klzká cesta vedúca k úpadku, „kľukatý chodník a šikmá cesta” (porov. Prís 2, 15), ktorá je ako cieľ bez nádeje.

Žalmista nám veru pripomína, že človek je krehká a smrteľná bytosť, ako to hovorí aj samo slovo 'adam, ktoré nás v hebrejčine odkazuje na zem, hmotu a prach. Človek je - opakuje často Biblia - podobný palácu, ktorý sa rúca (porov. Kaz 12, 1-7), pavučine, ktorú vietor môže roztrhať (porov. Jób 8, 14), steblu zelenajúcej sa trávy ráno a večer uschnutej (porov. Ž 90, 5-6; 103, 15-16). Keď smrť padne na človeka, všetky jeho plány sa rozpadnú a on sa stane popolom: „Vyjde z nich duch a vrátia sa do svojej zeme; v ten deň padnú ich plány” (Ž 146, 4).

Človek však má aj druhú možnosť a tú vyzdvihuje žalmista ako blaženosť: „Blažený, komu pomáha Boh Jakubov, kto sa spolieha na Pána, svojho Boha” (Ž 146, 5). A to je cesta dôvery vo večného, verného Boha. Amen, čo je hebrejským slovom viery, znamená vlastne to - položiť svoj základ na neochvejnú istotu, na Pána, na jeho večnosť, na jeho nekonečnú moc. Ale predovšetkým to znamená mat účasť na jeho zámeroch, ako ich vynáša na svetlo vyznanie viery a chvály, čo sme už opísali.

Je potrebné žiť v oddanosti Božej vôli, dávať chlieb hladným, navštevovať väzňov, podporovať a posilňovať chorých, brániť a prijímať cudzincov, venovať sa chudobným a biednym. Je to v praxi samotný duch blahoslavenstiev; je to rozhodnutie sa pre ponuku lásky, ktorá nás zachraňuje už v tomto živote a bude predmetom našej skúšky pri poslednom súde, ktorý spečatí dejiny. Vtedy budeme súdení za to, či sme si zvolili službu Kristovi v hladnom, smädnom, v cudzincovi, v nahom, v chorom, v uväznenom. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili” (Mt 25, 40): toto teda povie Pán.

Uzavrime naše rozjímanie nad Žalmom 146 krátkou úvahou, ktorú nám ponúka nasledujúca kresťanská tradícia.

Veľký spisovateľ tretieho storočia Origenes, keď prichádza k siedmemu veršu žalmu, ktorý hovorí: „Hladujúcim dáva chlieb, Pán vyslobodzuje väzňov,” vidí zahrnutý odkaz na Eucharistiu. „Máme hlad po Kristovi a on sám nám dáva chlieb z neba. ,Chlieb náš každodenný daj nám dnes.' Tí, čo takto hovoria, sú hladní. Tí, čo cítia potrebu chleba, sú vyhladovaní.” A tento hlad je dnes úplne utíšený eucharistickou sviatosťou, v ktorej sa človek živí Kristovým telom a krvou (porov. Origene - Gerolamo, 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, p. 526-527).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003