PROROK JASÁ NAD NOVÝM JERUZALEMOM, Chválospev Iz 61, 10 - 62, 5

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 18. júna 2003

Obdivuhodný chválospev, ktorý nám predkladá liturgia chvál a ktorý bol práve prednesený, sa otvára ako Magnifikat: „Radosťou jasám v Pánovi, duša mi plesá v mojom Bohu” (Iz 61, 10). Text je vsadený do tretej časti Knihy proroka Izaiáša, do časti, ktorú odborníci zaraďujú do neskoršej doby, keď Izrael po návrate z exilu v Babylonsku (6. storočie pred Kr.) znova začína slobodný život v zemi otcov a znova buduje Jeruzalem a chrám. Nie nadarmo je sväté mesto, ako uvidíme, stredom chválospevu, a horizont, ktorý sa otvára, je jasný a plný nádeje.

Prorok otvára svoj spev a prirovnáva znovuzrodený ľud, odetý do nádherných šiat, snúbeneckému páru pripravenému na veľký deň slávenia svadby (porov. v. 10) Hneď nato sa vyvoláva iný symbol, ktorý je výrazom života, radosti a novosti: o klíčiacom výhonku (porov. v. 11).

Proroci sa uchyľujú k obrazu o výhonku v rozličných formách, aby zobrazili mesiášskeho kráľa (porov. Iz 11, l ; 53, 2; Jer 23, 5; Zach 3, 8; 6, 12). Mesiáš je ako plodný zárodok, ktorý obnoví svet, a prorok vysvetľuje hlboký zmysel tejto vitality: „Pán, Boh, dá vyklíčiť spravodlivosti” (Iz 61,11), skrze ktorú sa sväté mesto stane záhradou spravodlivosti, čo znamená vernosti a pravdy, práva a lásky. Ako povedal prorok už o niečo skôr, „svoje hradby budeš volať spásou a tvoje brány chválou” (Iz 60, 18).

Prorok pokračuje a silno zvyšuje svoj hlas: spev je neúnavný a chce predstaviť znovuzrodenie Jeruzalema, pred ktorým sa otvára nová epocha (porov. Iz 62,1). Mesto je vykreslené ako nevesta, ktorá sa chystá sláviť svadbu.

Svadobný symbolizmus, ktorý sa v tejto časti silno prejavuje (porov. v. 4-5), je v Biblii jedným z najpôsobivejších obrazov, ktoré majú vyzdvihovať intímne puto a zmluvu lásky, ktorá trvá medzi Pánom a vyvoleným ľudom. Jeho krása, vytvorená zo „spásy”, zo „spravodlivosti” a „slávy” (porov. v. 1-2), bude taká obdivuhodná, že môže byť „žiarivou korunou v Pánovej ruke” (v. 3).

Rozhodujúcim prvkom bude zmena mena, ako je to aj v našich dňoch, keď sa deva stane manželkou. Prijať „nové meno” (porov. v. 2) znamená obliecť si takmer novú identitu, venovať sa poslaniu, radikálne zmeniť život (porov. Gn 32, 25-33).

Nové meno, ktoré prijme nevesta Jeruzalem, určená na to, aby predstavovala celý Boží ľud, je vysvetlené v kontraste, ktorý prorok špecifikuje: „Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta” (Iz 62, 4). Mená, ktoré označovali predchádzajúcu situáciu opustenosti a hlbokého zármutku, spustošenie mesta uskutočneného Babylončanmi, a drámu exilu, teraz nahrádzajú mená znovuzrodenia a sú výrazmi lásky a nežnosti, sviatku a šťastia.

V tomto bode sa celá pozornosť sústreďuje na ženícha. Hľa, veľké prekvapenie: sám Pán určuje Sionu nové svadobné meno. Ohromujúce je predovšetkým záverečné vyhlásenie, ktoré opäť preberá tématickú niť spevu lásky, ktorý zanôtil ľud: „Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezme tvoj Stvoriteľ (Vulg.), a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh" (v. 5).

Spev už nevelebí svadbu kráľa s kráľovnou, ale oslavuje hlbokú lásku, ktorá navždy spája Boha s Jeruzalemom. Vo svojej pozemskej neveste, ktorou je svätý ľud, nachádza Pán rovnaké šťastie, aké zakusuje manžel v milovanej manželke. Namiesto Boha vzdialeného a transcendentného, spravodlivého sudcu, nastupuje teraz Boh blízky a vzbudzujúci lásku. Tento svadobný symbolizmus sa prenesie do Nového zákona (porov. Ef 5, 21-32) a prevezmú ho a budú rozvíjať cirkevní Otcovia. Napríklad svätý Ambróz pripomína, že v tejto perspektíve, „manželom je Kristus, manželkou Cirkev, nevesta lásky, panna pre neporušenú čistotu” (Esposizione del Vangelo secondo Luca: Opere esegetiche XIII, Milano - Roma 1978, p. 289).

A pokračuje v inom svojom diele: Cirkev je krásna. Preto Božie Slovo hovorí: „Celá si krásna a škvrny niet na tebe” (Pies 4, 7), pretože vina bola utopená... Preto Pán Ježiš - vedený túžbou po takej veľkej láske, po kráse jej odevu a jej milosti, pretože teraz už v tých, ktorí boli očistení, nie je nijaká škvrna viny - hovorí Cirkvi: „Pritisni ma na srdce sťa prsteň, ako pečať na svoje rameno” (Pies 8, 6), čo znamená: si ozdobená, duša moja, celá si krásna, nič ti nechýba! ,Pritisni ma na svoje srdce sťa prsteň,' pretože cezeň žiari tvoja viera v plnosti sviatosti. Aj tvoje diela zažiaria a ukážu Boží obraz, podľa ktorého si bola stvorená. (I misteri, nn. 49, 41: Opere dogmatiche, III, Milano - Roma 1982, pp. 156-157).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003