OSLAVA BOHA A PROSBA O POMOC, Žalm 108

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 28. mája 2003

Žalm 108, ktorý nám bol predstavený, je časťou sekvencie žalmov v liturgii chvál, ktoré sú predmetom našich katechéz. Predstavuje charakteristiku na prvý pohľad prekvapujúcu. Jeho kompozícia nie je nič iné než spojenie dvoch už existujúcich žalmových zlomkov, jeden je vzatý z 57. žalmu (v. 8-12) a druhý zo 60. žalmu (v. 7-14). Prvý zlomok má hymnické ladenie, druhý sa vyznačuje prosbou, ale s božským proroctvom, ktoré dáva modliacemu sa pokoj a dôveru.

Toto spojenie dáva vznik novej modlitbe a táto skutočnosť je pre nás príkladom. V skutočnosti aj kresťanská liturgia často zlučuje rozličné biblické úryvky tak, aby ich pretvárala na nový text, ktorý má osvetliť neznáme situácie. Napriek tomu väzba s pôvodným základom ostáva. Pokiaľ ide o Žalm 108 - (nie je to jediný prípad; možno pripomenúť iné svedectvo, pozri Žalm 143) - ten nám ukazuje, ako už Izrael v Starom zákone využíval a aktualizoval zjavené Božie slovo.

Žalm, ktorý je výsledkom tejto kombinácie, je teda niečo viac než jednoduchý súhrn alebo vedľa seba položenie dvoch už jestvujúcich úryvkov. Namiesto toho, aby začal pokornou prosbou ako Žalm 57; „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou” (v. 2), nový žalm začína rozhodným hlásaním Božej chvály: „Ochotné je moje srdce, Bože,... budem ti spievať a hrať”... (Ž 108, 2). Táto chvála stojí tu namiesto náreku, ktorý tvoril začiatok iného žalmu (porov. Ž 60, 1-6) a stáva sa základom nasledujúceho Božieho výroku (Ž 60, 8-10 = Ž 108, 8-10) a prosby, ktorá je jej rámcom (ž 60, 7. 11-14 = ž 108, 7. 11-14).

Nádej a mora sa spolu zlievajú a stávajú sa základom novej modlitby, celkom zameranej na to, aby sa rozsievala dôvera aj v čase skúšky, ktorú prežíva celé spoločenstvo.

Žalm sa teda otvára radostným hymnom chvály. Je to ranný spev sprevádzaný harfou a citarou (porov. Ž 108, 3). Posolstvo je jasné a má stred v Božom „milosrdenstve” a „vernosti” (porov. v. 5): v hebrejčine hésed a 'emět sú typické výrazy na vyjadrenie Pánovej láskyplnej vernosti vzhľadom na zmluvu so svojím ľudom. Na základe tejto vernosti si je ľud istý, že ho Boh nikdy neopustí v priepasti ničoty a zúfalstva.

Kresťanské čítanie vykladá tento žalm osobitne sugestívnym spôsobom. V 6. verši žalmista oslavuje transcendentnú slávu Boha: „Bože, vznes (čo je „buď vyvýšený”) sa nad nebesia.” Origenes, slávny kresťanský spisovateľ z tretieho storočia, keď komentuje tento žalm, nadväzuje na Ježišovu vetu: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe” (Jn 12, 32), ktorá sa vzťahuje na ukrižovanie. To má za následok to, čo tvrdí ďalší verš: „Zachráň svojich najmilších” (Ž 108, 7). Origenes tak uzaviera: „Aký úchvatný význam! Dôvod, pre ktorý je Pán ukrižovaný a vyzdvihnutý je, aby jeho najmilší boli vyslobodení... Čo sme žiadali, to sa stalo: On bol vyzdvihnutý a my sme oslobodení” (Origene - Gerolamo, 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, p. 367).

Prejdime teraz k druhej časti Žalmu 108, k čiastočnej citácii Žalmu 60, ako sme povedali. V úzkosti, ktorú Izrael pociťuje ako Božiu neprítomnosť a vzdialenosť („Ty, Bože, čo si nás odvrhol”, v. 12), sa dvíha hlas Pánovho výroku, ktorý sa ozýva v chráme (porov. v. 8-10). V tomto zjavení sa Boh predstavuje ako sudca a pán celej svätej zeme, od mesta Sichemu až po zajordánske údolie Sukkot, od východných oblastí Galaádu a Manassesa až po stredojužné oblasti Efraima a Júdey, aby obsiahol aj vazalské, ale cudzie územia Moabu, Edomu a Filištínska.

Pestrými obrazmi vojenskej výstroje alebo súdnej právomoci sa vyhlasuje Božia vláda nad zasľúbenou zemou. Ak Pán kraľuje, netreba sa báť: nehádžu s nami sem a tam temné sily osudu alebo chaosu. Je tu vždy, i v temných chvíľach, vyšší plán, ktorý riadi dejiny.

Táto viera roznecuje plameň nádeje. Boh zaiste ukáže východisko, to jest „opevnené mesto” položené v krajine Edom. To znamená, že napriek skúške a mlčaniu sa Boh zasa bude zjavovať, podporovať svoj ľud a viesť ho. Len od neho môže prísť rozhodujúca pomoc, nie od vonkajších vojenských spojencov, čiže od sily zbraní (porov. v. 13). Len s ním možno dosiahnuť slobodu a môžu sa stať „veľké veci” (porov. v. 14).

Pripomeňme si so svätým Hieronymom posledné slová žalmistu, vyložené kresťanským kľúčom: „Nikto si nesmie zúfať pre tento život. Máš Krista a máš strach? On bude našou silou, on bude naším chlebom, on bude naším vodcom” (Breviarum in Psalmos, Ps. CVII: PL 26, 1224).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003