MODLITBA KRÁĽA ZA VÍŤAZSTVO A ZA POKOJ, Žalm 144, 1-10

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 21. mája 2003

Práve sme počuli prvú časť Žalmu 144. Má charakteristiky kráľovského hymnu, pretkaného biblickými textami, aby tak dostala život nová prosebná kompozícia (porov. Ž 8, 5; 18, 8-15; 33, 2-3; 39, 6-7). Ten, kto tu hovorí v prvej osobe, je sám dávidovský vladár, ktorý uznáva božský pôvod svojich úspechov.

Pán je vykreslený vojenskými obrazmi podľa antického symbolického zvyku: pozerá sa naňho ako na vojenského inštruktora (porov. Ž 144, l), ako na nedobytnú pevnosť, ochranný štít a víťaza (porov. v. 2). Týmto spôsobom má byť velebená osobnosť Boha, ktorý sa dáva do boja proti zlu v dejinách; on nie je temná moc alebo určitý druh osudu ani vladár, necitlivý a ľahostajný k ľudským osudom. Citácie a ladenie tejto Božej oslavy pripomínajú Dávidov hymnus zachovaný v 18. Žalme a v 22. kapitole Druhej knihy Samuelovej.

Tvárou v tvár k Božej moci hebrejský kráľ poznáva, že je krehký a slabý ako každý ľudský tvor. Aby vyjadril tieto pocity modliaci sa králi, uchyľuje sa k dvom vetám, ktoré sa nachádzajú v Žalmoch 8. a 39. a spriada ich tak, že im dáva novú a pôsobivejšiu účinnosť: „Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš, a syn človeka, že myslíš na neho? Preludu sa človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň” (v. 3-4). Tu sa vynára pevné presvedčenie, že sme nestáli, podobní vanutiu vetra, ak nás Stvoriteľ nezachová pri živote. On, ktorý - ako hovorí Jób-: „V jeho ruke je dych všetkého, čo žije, i duch každého ľudského tela” (12, 10).

Len s Božou pomocou môžeme prekonať nebezpečenstvá a ťažkosti, ktoré sprevádzajú každý deň nášho života. Iba tým, že počítame s pomocou nebies, budeme sa môcť vydať ako dávny izraelský kráľ na cestu za slobodou z každého útlaku.

Boží zásah je vykreslený tradičnými kozmickými a historickými obrazmi, aby sa tak ilustrovala Božia vláda nad vesmírom a ľudskými osudmi. Hľa, vrchy, ktoré chrlia dym pri neočakávaných vulkanických erupciách (porov. Ž 144, 5). Hľa, blesky, ktoré vyzerajú ako šípy prudko vrhnuté Pánom, ktoré sú schopné zničiť zlo (porov. v. 6). A napokon „veľké prívaly”, ktoré sú v biblickej reči symbolom chaosu, zla a ničoty, jedným slovom, negatívne skutočnosti v dejinách (porov. v. 7). K týmto kozmickým obrazom sa pripájajú ďalšie, ktoré sú dejinnej povahy: sú to „nepriatelia” (porov. v. 6), „cudzinci” (porov. v. 7), luhári a krivoprísažníci, teda modloslužobníci (porov. v. 8).

Je to veľmi konkrétny a orientálny spôsob, ako predstaviť podlosť, zvrátenosť, útlak a nespravodlivosť: hrozné skutočnosti, od ktorých nás Pán oslobodzuje zatiaľ, čo my vstupujeme do sveta.

Žalm 144, ktorý nám predkladá liturgia chvál, sa končí krátkym hymnom vďakyvzdania (porov. v. 9-10). Ten pramení z istoty, že Boh nás neopustí v boji proti zlu. Preto modliaci sa intonuje melódiu a sprevádza ju na desaťstrunovej citare, lebo si je istý, že Pán „dá víťazstvo svojmu pomazanému a chráni svojho sluhu Dávida” (v. 9-10).

Slovo „posvätený” v hebrejčine je „Mesiáš”: sme teda v prítomnosti kráľovského žalmu, ktorý sa pretvára - už v liturgickom používaní dávneho Izraela - na mesiášsky žalm. My kresťania ho opakujeme s pohľadom upreným na Krista, ktorý nás vyslobodzuje z každého zla a ktorý nás podporuje v boji proti skrytým mocnostiam. Tento boj totiž nevedieme „s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach” (Ef 6, 12).”

Zakončíme teda úvahou, ktorú nám ponúka svätý Ján Kassián, mních z štvrtého - piateho storočia, ktorý žil v Galii. V diele Vtelenie Pána vychádza z 5. verša nášho žalmu - „Pane, zníž nebesia a zostúp z nich” - a vidí v týchto slovách očakávanie príchodu Krista na svet.

A pokračuje: „Žalmista úpenlivo prosil, aby... sa Pán ukázal v tele, aby sa zjavil viditeľne vo svete, aby bol viditeľne vzatý do slávy (porov. 1 Tim 3, 16) a aby sa konečne mohli svätí vidieť telesnými očami všetko, čo duchovne predvídali” (Ľ Incarnazione del Signore, V, 13, Roma 1991, pp. 208-209). Práve toto dosvedčuje každý pokrstený v radosti viery.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003