AZARIÁŠOVA MODLITBA V OHNIVEJ PECI, Chválospev Dan 3, 26-27. 29. 34-41

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 14. mája 2003

Chválospev, ktorý práve bol prednesený, patrí ku gréckemu textu Knihy proroka Daniela a predstavuje sa ako prosba prednesená Pánovi s horúcou túžbou a úprimnosťou. Je to hlas Izraela, ktorý skusuje tvrdú udalosť exilu a diaspory medzi národmi. Ten, čo spieva tento chválospev, je Hebrej, Azariáš, vsadený do babylonského horizontu v čase izraelského vyhnanstva po tom, ako kráľ Nabuchodonozor zboril Jeruzalem.

Azariáš je spolu s dvoma ďalšími veriacimi Hebrejmi „uprostred plameňov” (Dan 3, 24) je ako mučeník pripravený prijať aj smrť, len aby nezradil svoje svedomie a svoju vieru. Je odsúdený na smrť, pretože odmietol klaňať sa vladárovej soche.

Prenasledovanie je v tomto chválospeve chápané ako spravodlivý trest, ktorým Boh očisťuje hriešny ľud: „Veď si to vykonal v pravde a spravodlivosti pre naše hriechy,” (v. 28) - vyznáva Azariáš. Sme tak v prítomnosti kajúcej modlitby, ktorá neústi do malomyseľnosti alebo strachu, ale do nádeje.

Iste, východzí bod je trpký, spustošenie je ťažké, skúška je ťaživá, Boží súd nad hriechom ľudu je prísny: „A niet v tomto čase ani kniežaťa, ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani krvavej obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta, kde by sme ti priniesli prvotiny, aby sme našli milosrdenstvo” (v. 38). Chrám na Sione je zborený a, ako sa zdá, Pán už neprebýva uprostred svojho ľudu.

V prítomnej tragickej situácii nádej hľadá svoje korene v minulosti, čiže v prísľuboch daných otcom. Vracia sa teda k Abrahámovi, k Izákovi a k Jakubovi (porov. v. 35), ktorým Boh zaistil požehnanie a plodnosť, krajinu a veľkosť, život a pokoj. Boh je verný a nepoprie svoje sľuby. Aj keď spravodlivosť vyžaduje, aby bol Izrael potrestaný za svoje viny, zostáva istota, že posledné slovo bude mať milosrdenstvo a odpustenie. Už prorok Ezechiel tlmočil tieto Pánove slová: „Azda môžem chcieť smrť bezbožného a nie aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? ...Ja nemám záľubu v smrti človeka” (Ez 18, 23. 32). Iste, teraz je čas pokorenia: „Stali sme sa menšími ako všetky iné národy a sme pokorení po celej zemi pre svoje hriechy” (Dan 3, 37). A predsa v očakávaní nie je smrť, ale nový život po očistení.

Modliaci sa približuje k Pánovi a prináša mu obetu veľmi vzácnu a príjemnú: „skrúšené srdce” a „poníženého ducha” (v. 39; porov. Ž 51, 19). A to je práve stred života, ja obnovené skúškou, ktoré sa dáva Bohu, aby ho prijal ako znamenie obrátenia a zasvätenia sa k dobru.

V takejto vnútornej dispozícii ustupuje strach, rozplynie sa zmätok a hanba (porov. Dan 3, 40) a duch sa otvára v dôvere v lepšiu budúcnosť, keď sa naplnia sľuby dané Otcom.

Záverečná časť Azariášovej prosby, tak ako ju predkladá liturgia, má silný emotívny náboj a hlbokú duchovnú intenzitu: „Teraz ťa chceme nasledovať celým srdcom a s bázňou hľadáme tvoju tvár” (v. 41). Je to ozvena iného žalmu: „V srdci mi znejú tvoje slová: ,Hľadajte moju tvár!' Pane, ja hľadám tvoju tvár” (Ž 27, 8).

Teraz je tá chvíľa, v ktorej naša cesta zanechá zvrátené cesty zla, chodníky krivolaké a cesty šikmé (porov. Prís 2, 15). Začíname nasledovať Pána, pohnutí túžbou stretnúť sa s jeho tvárou. A jeho tvár nie je nahnevaná, ale plná lásky tak, ako sa prejavila v milosrdnom otcovi pri stretnutí sa s márnotratným synom (porov. Lk 15, 11-32).

Zakončíme našu úvahu o Azariášovom chválospeve modlitbou, ktorú zložil svätý Maxim Vyznávač vo svojej Asketickej rozprave (37-39), kde vychádza práve z textu proroka Daniela: „Pre tvoje meno, Pane, neopusť nás navždy, nezrušuj svoju zmluvu a nevzdiaľ od nás svoje milosrdenstvo (porov. Dan 3, 34-35) pre tvoje zľutovanie, náš Otče, ktorý si na nebesiach, pre umučenie tvojho jednorodeného Syna a pre milosrdenstvo tvojho Svätého Ducha... Neprehliadni našu pokornú prosbu, neopúšťaj nás navždy.

My sa nespoliehame na skutky svojej spravodlivosti, ale na tvoju láskavosť, pre ktorú zachovaj naše pokolenie... Neopovrhuj našou nehodnosťou, ale maj s nami súcit podľa tvojej dobrotivosti a podľa plnosti tvojho milosrdenstva vymaž naše hriechy, aby sme sa bez odsúdenia priblížili pred tvár tvojej svätej slávy a boli uznaní za hodných ochrany tvojho jednorodeného Syna.

Svätý Maxim uzaviera: „Áno, ó, Pane, všemohúci vládca, vyslyš našu pokornú prosbu, pretože mi neuznávame nikoho iného okrem teba" (Umanitä e divinita di Cristo, Roma 1979, pp. 51-52).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003