ZÁSADY SPRAVODLIVÉHO VLADÁRA, Žalm 101

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich a Námestí svätého Petra 30. apríla 2003

Po dvoch katechézach venovaných významu veľkonočných slávení vraciame sa v našich úvahách k liturgii chvál. Tá nám pre utorok štvrtého týždňa predkladá Žalm 101, ktorý sme práve počúvali.

Je to meditácia, ktorá vykresľuje portrét ideálneho človeka politiky, ktorého životným vzorom by malo byť božské pôsobenie v riadení sveta: pôsobenie vedené dokonalou mravnou integritou a energickým úsilím proti nespravodlivostiam. Taký text sa teraz predkladá ako program života pre veriaceho, ktorý začína svoj pracovný deň a svoje stretnutia s blížnym. Je to program „lásky a spravodlivosti” (porov. v.1), ktorý je vyslovený v dvoch morálnych rovinách.

Prvá sa volá „cesta bez úhony" a zameriava sa na vyzdvihnutie takých osobných životných rozhodnutí, ktoré sú vykonané „v nevinnosti srdca”, čiže podľa dokonale správneho svedomia (porov. v. 2).

Na jednej strane sa pozitívne hovorí o veľkých mravných čnostiach, ktoré robia jasným „dom”, to jest rodinu spravodlivého (porov. v. 2): múdrosť, ktorá pomáha správne chápať a nevinnosť, ktorá je čistotou srdca a života; a napokon bezúhonnosť svedomia, ktoré neznáša kompromisy so zlom.

Z druhej strany žalmista uvádza negatívne úsilie. Ide o boj proti každej forme ničomnosti a nespravodlivosti, aby tak držal ďaleko od svojho domu a od svojich rozhodnutí každú zvrátenosť morálneho poriadku (porov.v. 3-4).

Ako píše svätý Bazil, veľký Otec východnej Cirkvi, vo svojom diele Krst, „zmýšľanie toho, kto je založený v Kristovi a je mu podobný v smrti, nesmie ani na chvíľku narušiť zaľúbenie v tom, čo poškvrňuje zmýšľanie“ (opere ascetiche, Torino 1980, p.548).

Druhá rovina je rozvinutá v záverečnej časti žalmu (porov. v. 5-8) a presne určuje dôležitosť schopností typicky verejných a sociálnych. I v tomto prípade sa uvádzajú podstatné body života, ktorý sa usiluje zahrnúť zlo s prísnosťou a pevnosťou.

Predovšetkým je to boj proti ohováraniu a tajnému donášaniu; je to základná úloha v spoločnosti s ústnou tradíciou, ktorá kladie osobitný význam funkcii slova v medziľudských vzťahoch. Kráľ, ktorý vykonáva aj službu sudcu, ohlasuje, že v tomto boji použije najväčšiu prísnosť: dá zahynúť ohováračovi (porov. v. 5). Ďalej sa odmieta každá nadutosť a pýcha; odmieta sa spoločnosť a rada toho, kto kráča s podvodom a lžou. Napokon kráľ vyhlasuje, akým spôsobom si chce vybrať svojich „služobníkov” (porov. v. 6), čiže svojich ministrov. Postará sa, aby si ich vybral z „verných v krajine”. Chce sa obklopiť s ľudom bezúhonným a odmietať kontakty s tým, kto „klame” (porov. v. 7).

Posledný verš žalmu je osobitne energický. Môže vyvolať u kresťanského čitateľa rozpaky, pretože ohlasuje záhubu: „Každé ráno umlčím všetkých hriešnikov v krajine a z mesta Pánovho vyženiem všetkých, čo pášu neprávosť" (v. 8). Je preto dôležité pripomenúť si jednu vec: ten, kto takto hovorí, nie je akýkoľvek jednotlivec, ale kráľ, najvyšší zodpovedný za spravodlivosť v krajine. Týmto výrokom vyjadruje hyperbolicky úlohu nezmieriteľného boja proti kriminalite, povinnú úlohu, na ktorej sa podieľajú všetci, čo majú zodpovednosť za verejné záležitosti.

Je jasné, že táto úloha vykonávateľa rozsudku sa netýka každého občana! Preto ak jednotliví veriaci chcú aplikovať výrok žalmu sami na seba, musia to robiť v analogickom zmysle tak, že sa rozhodnú každé ráno vykoreniť zo svojho srdca a zo svojho správania plevel korupcie a násilia, zvrátenosti a podlosti ako aj všetkých foriem egoizmu a nespravodlivosti.

Uzavriem našu meditáciu tým, že sa vrátime k začiatočnému veršu žalmu: „Milosrdenstvo a spravodlivosť chcem ospievať...” (v. 1). Starý kresťanský spisovateľ Euzebius Cézarejský vo svojich Komentároch k žalmom podčiarkuje primát lásky nad inak nevyhnutnou spravodlivosťou: „Budem ospevovať tvoje milosrdenstvo a tvoj súd a spôsob, ktorý je ti vlastný: nie najprv súdiť a potom byť milosrdný, ale najprv byť milosrdný a potom súdiť a vynášať výroky so zhovievavosťou a milosrdenstvom.

Z toho dôvodu aj ja sám, keď preukazujem milosrdenstvo a spravodlivosť voči blížnemu, osmeľujem sa priblížiť sa a spievať o tebe žalmy. Vedomý som si teda toho, čo treba robiť, zachovávam svoje cesty nepoškvrnené a bezúhonné v presvedčení, že takýmto spôsobom ti bude milý môj spev žalmov skrze dobré skutky” (PG 23, 1241).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 3/2003