OSLAVA PÁNA DIVOTVORCU, Žalm 135, 1-12

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 9. apríla 2003

Liturgia chvál, ktorú postupne sledujeme v našich katechézach, nám predkladá prvú časť Žalmu 135, ktorý práve zaznel v zbore chóristov. Text odhaľuje hustú sériu narážok na iné biblické state a atmosféra, ktorá ho zahŕňa, ako by bola veľkonočná atmosféra. Nie nadarmo spojila židovská tradícia náš a nasledujúci Žalm 136 a pokladá ich spoločne za „veľký Hallel”, to jest za slávnostnú a sviatočnú chválu, ktorá stúpa k Pánovi z príležitosti Veľkej noci.

Žalm má totiž silný vzťah k exodu tým, že sa zmieňuje o egyptských „ranách” a spomínaním vstupu do zasľúbenej zeme. Ale sledujme teraz postupné etapy, ktoré Žalm 135 odhaľuje v slede prvých dvanástich veršov: je to úvaha, ktorú chceme pretvoriť na modlitbu.

V úvode sa stretávame s charakteristickou výzvou na chválu, typickým prvkom hymnov, ktoré sa v žaltári obracajú na Pána. Výzva na spev aleluja je adresovaná „Pánovým služobníkom” (porov. v.1), ktorí sú v hebrejskom origináli predstavení ako „vztýčení” v chrámovom svätom priestore (porov. v. 2), čiže v rituálnom postoji modlitby (porov. Ž 134, 1-2).

Do chvály sú zapojení predovšetkým služobníci kultu, kňazi a leviti, ktorí žijú a pracujú „v nádvoriach domu nášho Pána” (porov. Ž 135, 2). No k týmto Pánovým služobníkom sa pripájajú všetci veriaci. Hneď na to totiž je zmienka o vyvolení celého Izraela, aby bol spojencom a svedkom Pánovej lásky: „Pán si vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo” (v. 4). V tejto perspektíve sa oslavujú dve základné Božie vlastnosti: On je „dobrý” a ,ľúbezný". Puto medzi nami a Pánom, je poznačené láskou, dôvernosťou a radostnou náklonnosťou.

Žalmista po pozvaní na chválu pokračuje slávnostným vyznaním viery, ktoré sa začína typickým výrazom „ja viem”, čo znamená uznávam, verím (porov. v. 5). Dva články viery vyhlasuje sólista v mene všetkého ľudu spojeného na liturgickom zhromaždení. Predovšetkým velebí Božie pôsobenie v celom vesmíre: On je par excelence Pánom vesmíru: „Čokoľvek Pán chce, urobí na nebi i na zemi” (v. 6). Vládne dokonca nad moriami a priepasťami, ktoré sú symbolom chaosu, negatívnych energií, obmedzenosti a ničoty. A opäť je to Pán, čo vytvára oblaky, blesky, dážď a zo svojich „komôr” vypúšťa vetry (porov. 7). Staroveký človek na Blízkom východe si totiž predstavoval, že klimatické javy boli uchovávané v primeraných nádržiach podobných nebeským skrinkám, do ktorých Boh siaha, aby ich potom rozsieval po zemi.

Druhá zložka vyznania viery sa týka dejín spásy. Boh Stvoriteľ je uznávaný ako Pán Vykupiteľ a pripomína základné udalosti vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva. Žalmista predovšetkým cituje „ranu” prvorodených (porov. Ex 12, 29-30), ktorá zahŕňa všetky „znamenia a zázraky”, ktoré vykonal Boh Osloboditeľ počas epopeje Exodu (porov. Ž 135, 8-9). Ihneď nato pamäťou prebehnú ohromujúce víťazstvá, ktoré Izraelu umožnili prekonať ťažkosti a prekážky, s ktorými sa stretol na svojej ceste (porov. v. 10-11). A napokon sa rysuje na horizonte zasľúbená krajina, ktorú Izrael prijíma od Pána „do dedičstva” (porov. v. 13).

Všetky tieto znamenia zmluvy, ktoré budú širšie vyznávané v nasledujúcom Žalme 136, potvrdzujú základnú pravdu, vyhlásenú v prvom prikázaní desatora. Boh je len jeden a je osobou, ktorá koná a hovorí, miluje a zachraňuje: „Veľký je Pán, náš Boh je nad všetkými bohmi” (v. 5; porov. Ex 20, 23; ž 95, 3).

Po stopách tohto vyznania viery aj my pozdvihnime k Bohu našu chválu. Pápež svätý Klement Rímsky vo svojom Liste Korinťanom sa obracia k nám s touto výzvou: „Pozorne hľaďme na Otca a Stvoriteľa celého sveta a silno prilipnime k jeho veľkolepým a prehojným darom pokoja a ostatných dobrodení. Uvažujem o ňom v duchu a očami duše hlaďme na jeho veľkorysú vôľu. Sledujme, aký veľmi dobrý je ku každému svojmu stvoreniu. Nebesia, ktoré sa pohli pod jeho vedením, podriaďujú sa mu v pokoji. Aj deň a noc konajú beh, ktorý im on určil a navzájom si neprekážajú. Slnko, mesiac a chóry hviezd jednotne a bez chyby podľa jeho príkazu krúžia po dráhach, ktoré im vyznačil. Úrodná zem prináša vo svojom čase podľa jeho vôle dostatok pokrmu pre ľudí, zvieratá a všetko, čo na nej žije, a nezaváha, ani nič nezmení na tom, čo on nariadil” (19, 2-20, 4: 1 Padri Apostolici, Roma 1984, pp. 62-63). Klement I. zakončuje poznámkou: „Aby sa to všetko dialo v pokoji a jednote, to nariadil veľký Stvoriteľ a Pán všetkého, ktorý dobre robí všetkým, nadovšetko však nám, čo sa utiekame k jeho milosrdenstvu skrze nášho Pána, Ježiša Krista, ktorému nech je sláva a veleba na veky vekov. Amen.” (20, 11-12: tamže, p. 63).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003