HYMNUS O BOHU, VÍŤAZOVI A SPASITEĽOVI, Chválospev Iz 42, 10-16

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 2. apríla 2003

Vo vnútri knihy, ktorá nesie meno proroka Izaiáša, vedci identifikovali prítomnosť rozličných hlasov postavených pod patronát veľkého proroka, ktorý žil v ôsmom storočí pred Kr. Je to prípad silného hymnusu radosti a víťazstva, ktorý bol práve prednesený ako časť liturgie chvál v štvrtom týždni. Exegéti ho pripisujú takzvanému Druhému Izaiášovi, prorokovi, ktorý žil v šiestom storočí pred Kr. v čase návratu Židov z babylonského zajatia. Hymnus sa začína výzvou „Spievajte Pánovi pieseň novú” (Iz 42, 10), ako je to aj v iných žalmoch (porov. Ž 96,1 a 98,1).

„Novosť” spevu, ku ktorému nás prorok pozýva, má určite súvis s otvorením sa horizontu slobody, akú predstavuje radikálna zmena v dejinách ľudu, ktorý poznal útlak a pobyt v cudzej krajine (porov. Ž 137).

„Novosť” má v Biblii často príchuť dokonalej a definitívnej skutočnosti. Je to akoby znamenie začiatku času spásonosnej plnosti, ktorá pečatí obtiažne ľudské dejiny. Izaiášov chválospev predstavuje tento vysoký tón, ktorý sa veľmi hodí na kresťanskú modlitbu.

K tomu, aby pozdvihol k Pánovi „pieseň novú”, je pozvaný svet vo svojej globálnosti, ktorá zahŕňa zem, more, ostrovy, púšte i mestá (porov. Iz 42, 10-12). Celý priestor je zviazaný so svojimi najvzdialenejšími horizontálnymi oblasťami, ktoré zahŕňajú aj to neznáme, a aj so svojou vertikálnou dimenziou, ktorá je súčasťou púštnej roviny, na ktorých sa nachádzajú nomádske kmene Kedar (porov. Iz 21, 16-17) a ktoré stúpajú až k vrchom. Dole je možno umiestniť mesto Sela, ktoré mnohí stotožňujú s Petrom na území - s mestom medzi skalnatými útesmi na území Edomitov.

Všetci obyvatelia zeme sú pozvaní, aby vytvorili veľký zbor a s jasotom volali na slávu Pánovi.

Po slávnostnej výzve na spev (porov. v. 10-12) prorok dáva vstúpiť na scénu Pánovi, predstavenému ako Bohu exodu, ktorý vyslobodil svoj ľud z egyptského otroctva; „Pán vyjde sťa bohatier a rozohní sa ako bojovník” (v. 13). Rozsieva strach medzi protivníkmi, ktorí utláčajú druhých a dopúšťajú sa bezprávia.

Aj Mojžišov chválospev opisuje Pána počas prechodu cez Červené more ako „bojovníka, pripraveného vystrieť svoju mocnú pravicu a vystrašiť nepriateľov” (porov. Ex 15, 3-8). Návratom Hebrejov z babylonskej deportácie sa uskutočňuje nový exodus a ceriaci si musia byť istí, že dejiny nie sú v rukách osudu, chaosu alebo utláčateľských mocí: Posledné slovo patrí Bohu, spravodlivému a mocnému: „Pomôž nám dostať sa z útlaku pretože ľudská pomoc nestačí” (Ž 60, 13).

Po vstupe na scénu Pán prehovorí a jeho dôrazné slová (porov. Iz 42, 14-16) predkladajú súd a spásu. Začína pripomínať, že „dlho mlčal”, to znamená, že nezasahoval. Božie mlčanie je pre spravodlivého často príčinou rozpakov, či dokonca pohoršením, ako to dosvedčuje Jóbovo volanie (porov. Jób 3, 1-26). Avšak nejde o mlčanie, ktoré by naznačovalo neprítomnosť, akoby boli dejiny ponechané v rukách zvrhlíkov a Pán by zostával akoby ľahostajný a nevšímavý. V skutočnosti toto mlčanie vyústi do reakcie podobnej bolestiam rodičky, ktorá sa trápi, vzdychá a kričí. Je to Boží súd nad zlom, vykreslený v obrazoch vyprahnutosti, skazy, púšte (porov. v. 15), ktorého cieľom je živý a plodný výsledok.

Pán totiž dáva vzísť novému svetu, času slobody a spásy. Tomu, kto bol slepý, otvárajú sa oči, aby sa radoval zo svetla, ktoré ho ožiari. Chôdza sa zrýchli a rozkvitne nádej (porov. v. 16) a tak umožní ďalej dôverovať Bohu a v jeho budúcnosť pokoja a šťastia.

Veriaci musí vedieť každý deň rozoznať znamenia Božieho účinkovania, aj keď skryté v toku času, ktorý plynie akoby monotónne a bez cieľa. Ako to napísal istý vážený moderný kresťanský autor, „zem je preniknutá kozmickou extázou: je v nej skutočnosť a večná prítomnosť, ktorá však zvyčajne drieme pod plášťom všednosti. Večná skutočnosť sa musí teraz odhaliť ako Božie zjavenie skrze všetko, čo jestvuje” (R. Guardini, Sapienza dei Salmi, Brescia 1976, p. 52).

Odhaliť očami viery túto Božiu prítomnosť v priestore a čase, ale aj v nás samých, je prameňom nádeje a dôvery, aj keď je naše srdce rozbúrené a otrasené „ako sa chvejú stromy lesa od vetra ” (Iz 7, 2). Pán totiž vstupuje na scénu, aby riadil a súdil „spravodlivo zemekruh a národy podľa svojej pravdy” (Ž 96, 13).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003