NECH JE NAD NAMI DOBROTIVOSŤ PÁNA, Žalm 90

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 26. marca 2003

Verše, ktoré doznievajú v našich ušiach a v našom srdci, vytvárajú múdroslovnú meditáciu ktorá má aj tón prosby. Ten, čo sa modlí 90. Žalm stavia totiž do stredu svojej modlitby jednu z tém, ktoré filozofia najviac skúma, poézia ospevuje a ľudská skúsenosť pociťuje po všetky časy a na každom mieste našej planéty: ľudskú krehkosť a pominuteľnosť času.

Máme na mysli určité nezabudnuteľné stránky Knihy Jób, v ktorých sa predstavuje naša krehkosť. Sme totiž ako tí, „čo len v domoch z hliny sú, iba v prachu majú svoju postať, bývajú jak mole rozmliaždení; od svitania do mrku rozpadnú sa, ani netušia, ako navždy hynú” (Jób 4, 19-20). Náš život na zemi je „sťaby tieň” (porov. Jób 8, 9). Jób ďalej vyznáva: „Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli a stratili sa, šťastie nezhliadli. Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli, ako keď orol zlieta na korisť” (Jób 9, 25-26).

Žalmista na začiatku svojho spevu, ktorý sa podobá elégii (porov. Ž 90, 2-6), s naliehavosťou stavia proti sebe Božiu večnosť a pominuteľnosť ľudského času. Hľa, najvýraznejšie prehlásenie: „Veď tisíc rokov je u teba ako deň včerajší, čo sa pominul a ako jedna nočná stráž” (v. 4).

V dôsledku prvotného hriechu človek podľa božského poriadku uviazol v prachu, z ktorého vzišiel, ako to potvrdzuje rozprávanie z Knihy Genezis: „Prach si a do prachu sa vrátiš” (3, 19; porov. 2, 7). Stvoriteľ, ktorý utvára ľudské stvorenie v celej jeho kráse a zložitosti, je aj tým, ktorý „človeka vracia do prachu” (Ž 90, 3). A „prach” je v biblickej reči symbolickým výrazom aj smrti, podsvetia a hrobového ticha.”

Zmysel pre ľudskú obmedzenosť je v tejto prosbe silný. Náš život má krehkosť trávy, ktorá je zrána v rozpuku: náhle počuje šum kosy, ktorá ju premení na kopu sena. Veľmi rýchlo podlieha sviežosť života vyschnutosti smrti (porov. v. 5-6; porov. Iz 40, 6-7; Jób 14, 1-2; Ž 103, 14-16).

Ako sa v Starom zákone často stáva, s touto radikálnou slabosťou žalmista spája hriech: je v nás ohraničenosť, ale aj hriešnosť. Preto, ako sa zdá, dopadá na náš život aj Pánov hnev a súd: „Hynieme vskutku pre tvoj hnev a desí nás tvoje rozhorčenie. Naše neprávosti si postavil pred svoj zrak... V tvojom hneve sa nám míňajú všetky dni” (Ž 90, 7-9).

Keď sa prebúdza nový deň, liturgia chvál nás týmto žalmom vytriasa z našich ilúzií a pýchy. Ľudský život je ohraničený - „vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat,” potvrdzuje modliaci sa. Okrem toho beh hodín, dní a mesiacov je poznačený „trápením a trýzňou” (porov. v. 10), no i samé roky sa javia ako „vzdych” (porov. v. 9).

Z toho je veľké poučenie: Pán nás učí „rátať naše dni”, aby sme, keď ich prijímame so zdravou realitou, „našli múdrosť srdca” (v. 12). Ale modliaci sa žiada od Boha niečo viac: aby jeho milosť udržiavala a obveseľovala naše deti aj keď sú také krehké a poznačené skúškou. Kiež nám dá okúsiť chuť nádeje aj keď sa zdá, že vlna času nás unáša preč. Iba Pánova milosť môže dať našim každodenným skutkom pevnosť a vytrvalosť: „Nech je nad nami dobrotivosť Pána, nášho Boha; upevňuj dielo našich rúk, dielo našich rúk upevňuj!” (v. 17).

Modlitbou žiadame Boha, aby do nášho krátkeho života a do nášho konania prenikol odlesk večnosti. S prítomnosťou Božej milosti v nás nad pomíňajúcim behom našich dní zažiari svetlo, bieda sa stane slávou, to, čo sa zdá bez zmysli, nadobudne dôležitý zmysel.

Našu úvahu o Žalme 90 uzavrieme slovom starodávnej kresťanskej tradície, ktorá komentuje žaltár, pričom vychádza ako zo základu slávnej Kristovej postavy. Tak podľa kresťanského spisovateľa Origenesa v tomto Traktáte o žalmoch, ktorý sa k nám dostal v latinskom preklade svätého Hieronyma. Kristovo zmŕtvychvstanie nám dáva žalmistom predvídanú možnosť „jasať a radovať sa po všetky dni života” (porov. v. 14). A to preto, že Kristova Pascha je prameňom nášho života až za smrť: Potom, ako boli potešení zmŕtvychvstaním nášho Pána, skrze ktoré teraz veríme, že sme boli vykúpení a že jedného dňa aj my vstaneme z mŕtvych, prežívajme v radosti dni, ktoré nám ostávajú v našom živote, jasajme v tejto dôvere a hymnusmi a duchovnými chválospevmi chváľme Boha skrze Ježiša Krista, nášho Pána” (Origene-Gerolamo, 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, p. 652).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003