VŠETKO, ČO DÝCHA, NECH CHVÁLI PÁNA, Žalm 150

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 26. februára 2003.

 Druhý raz zaznieva v liturgii chvál Žalm 150, ktorý sme práve recitovali. Je to slávnostný hymnus, aleluja v rytme hudby. Je to ideálna pečať celého žaltára, knihy chvál, spevu, liturgie Izraela.

Je to text obdivuhodnej jednoduchosti a priezračnosti. Musíme sa len nechať pritiahnuť naliehavou výzvou k chvále Pána.: „Chváľte Pána... chváľte ho... chváľte ho!” V úvode je Boh predstavený v dvoch základných aspektoch jeho tajomstva. Je zaiste transcendentný, tajomný, odlišný od nášho horizontu: jeho kráľovským príbytkom je nebeská „svätyňa”, jeho „vznešená obloha”, podobná pevnosti, neprístupnej človeku. A predsa je nám blízko: je prítomný v sionskej svätyni a pôsobí v dejinách prostredníctvom svojich „mohutných činov”, ktoré zjavujú a dávajú zakúsiť „jeho nesmiernu velebnosť” (porov. v. 1-2).

Medzi nebom a zemou sa teda vytvára akýsi komunikačný kanál, v ktorom sa stretáva pôsobenie Pána a spev chvály veriacich. Liturgia spája dve svätyne: pozemský chrám a nekonečné nebo, Boha a človeka, čas a večnosť.

Počas modlitby uskutočňujeme určitý druh výstupu k božskému svetlu a zároveň zažívame, ako Boh zostupuje a prispôsobuje sa našej obmedzenosti, aby nás počúval a hovoril k nám, aby sa s nami stretol a spasil nás. Žalmista nás hneď pobáda, aby sme pri tomto stretnutí v modlitbe používali prostriedky: hudobné nástroje jeruzalemského chrámového orchestra, ako sú poľnica, harfa, citara, tympany, lýry, cimbaly. Aj pohyb v sprievode bol súčasťou jeruzalemského rituálu (porov. Ž 118, 27). Rovnaká výzva zaznieva zo Žalmu 47, 8: „Spievajte mu chválospev“

Je teda potrebné objaviť a stále prežívať krásu modlitby a liturgie. Treba prosiť Boha nielen teologicky presnými formulami, ale aj krásnym a dôstojným spôsobom.

V tomto si kresťanské spoločenstvo musí spytovať svedomie, aby sa čoraz viac vracalo do liturgie krásy hudby a spevu. Treba kult očistiť od štýlového slizu, od nedbalých výrazových foriem, od povrchnej hudby a textov, ktoré nie sú primerané veľkosti úkonu, ktorý sa slávi.

V tejto súvislosti je významná pripomienka z Listu Efezanom, aby sme sa vyvarovali nestriedmosti a neviazanosti a nechali priestor čistote pri liturgickom slávení: „Neopíjajte sa vínom, veď v ňom je samopaš, ale buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho. Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista” (5, 18-20).

Žalmista končí tým, že vyzýva na chválu „všetko živé” (porov. Ž 150, 5), doslova „všetko, čo dýcha”, „každý dych”; tento výraz v hebrejčine znamená „každú bytosť, ktorá dýcha”, osobitne „každého živého človeka” (porov. Dt 20, 16; Joz 10, 40; 11, 11. 14). Do božskej chvály je teda zapojený predovšetkým ľudský tvor so svojím hlasom a srdcom. S ním sú ideálne prizvané všetky živé bytosti, všetky stvorenia, v ktorých je dych života (porov. Gn 7, 22), aby pozdvihli svoj hymnus vďačnosti Stvoriteľovi za dar existencie.

Po stope tejto všeobecnej výzvy sa vydá svätý František so svojou sugestívnou Piesňou „brata Slnka”, v ktorej vyzýva chváliť a velebiť Pána za všetky jeho stvorenia, ktoré sú odleskom jeho krásy a dobroty (porov. Fonti Francescane, 263).

Na tomto speve sa majú zúčastniť osobitným spôsobom všetci veriaci, ako to pripomína List Kolosanom: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne” (3, 16).

Z tohto pohľadu svätý Augustín vo svojich Výkladoch žalmov vidí v hudobných nástrojoch symbolizovaných svätých, ktorí chvália Boha: „Vy, svätí, ste poľnica, citara, lýra, tympan, chór, struny a organ, jasavé cimbaly, ktoré vydávajú krásne zvuky, čiže ktoré znejú v harmonickom súzvuku. Vy všetci ste týmito predmetmi. Keď počúvame žalm, nemyslíme na veci podradnej hodnoty, na veci prechodné, ani na teatrálne nástroje.” V skutočnosti hlasom spevu Bohu je „každý duch, ktorý chváli Pána” (Esposizioni sui Salmi. IV, Roma 1977, pp. 934-935).

Najvznešenejšia hudba je teda tá, čo stúpa z našich sŕdc. A Boh očakáva, že práve túto harmóniu začuje v našich liturgiách.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003