VŠETKO TVORSTVO NECH CHVÁLI PÁNA, Chválospev Dan 3, 52-57

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. februára 2003

„Vtedy tí traja mládenci akoby jednými ústami chválili a oslavovali Boha a velebili ho v peci. (Dan 3, 51). Táto veta uvádza slávny chválospev, ktorý sme práve počuli v jeho podstatnej časti. Nachádza sa v Knihe proroka Daniela v časti, ktorá sa nám zachovala len v gréckej reči, a ktorý spievajú odvážni svedkovia viery, ktorí sa nechceli klaňať kráľovej soche a radšej dali prednosť tragickej smrti, mučeníctvu v ohnivej peci.

Sú to traja mladí Hebreji, ktorých posvätný autor umiestňuje do dejinného kontextu vlády Nabuchodonozora, hrozného babylonského vladára, ktorý v roku 586 pred Kr. zničil sväté mesto Jeruzalem a deportoval Izraelitov k „babylonským riekam” (porov. Ž 137). V krajnom nebezpečenstve, keď plamene už olizovali ich telá, nachádzajú silu „chváliť, oslavovať a velebiť Boha”, v istote, že Pán vesmíru a dejín ich nevydá smrti a ničote.

Biblický autor, ktorý to opísal o niekoľko storočí neskôr, evokuje túto hrdinskú udalosť na povzbudenie svojich súčasníkov, aby vysoko držali zástavu viery počas prenasledovania sýrsko - helénskych kráľov v druhom storočí pred Kr. Práve vtedy zaznamenáva odvážnu reakciu Machabejcov, ktorí bojujú za slobodu hebrejskej viery a tradície.

Chválospev, tradične nazvaný „troch mládencov”, sa podobá fakle, ktorá osvetľuje temnoty času útlaku a prenasledovania, obdobie, ktoré sa často opakovalo v dejinách Izraela i v samých dejinách kresťanstva. A my vieme, že prenasledovateľ si vždy neberie tvár násilného a krutého utláčateľa, ale skôr sa teší z toho, že izoluje spravodlivého posmechom a iróniou a sarkasticky sa ho pýta: „Kdeže je tvoj Boh?” (Ž 42, 4. 11).

Vo velebení, ktorému traja mládenci dávajú stúpať z vyhne skúšky k všemohúcemu Pánovi, sú zapojené všetky stvorenia. Ony splietajú určitý druh mnohofarebného gobelínu, kde žiaria hviezdy, striedajú sa ročné obdobia, pohybujú sa živočíchy, zjavujú sa anjeli a predovšetkým spievajú „Pánovi služobníci” a „svätí a pokorní srdcom” (porov. Dan 3, 85. 87).

Úryvok, ktorý bol skôr prednesený, predchádza táto veľkolepá výzva všetkého tvorstva. Predstavuje prvú časť chválospevu, ktorá, naopak evokuje slávnu prítomnosť Pána, transcendentnú a predsa blízku. Áno, pretože Boh je v nebi, odkiaľ „preniká pohľadom priepasti” (porov. 3. 55), ale je aj v sionskom „svätom slávnom chráme” (porov. 3, 53). On sedí na „tróne svojho kráľovstva”, večnom a nekonečnom (porov. 3, 54) ale „tróni aj nad cherubmi” (porov. 3, 55) v arche zmluvy umiestnenej vo Svätyni svätých jeruzalemského chrámu.

Je to Boh, ktorý je nad nami a je schopný nás svojou mocou zachrániť; ale je to Boh aj blízky svojmu ľudu, uprostred ktorého chce prebývať „v svojom svätom slávnom chráme” a zjavovať tak svoju lásku. Lásku, ktorú v plnosti zjaví tým, že dá svojmu Synovi Ježišovi Kristovi, „plnému milosti a pravdy” „prebývať medzi nami” (porov. Jn l, 14). On zjaví svoju lásku v pl-nosti, keď pošle medzi nás Syna, aby sa pripodobnil vo všetkom okrem hriechu nášmu postaveniu poznačenom skúškami, utláčaním, samotou a smrťou.

Chvála troch mládencov Bohu Spasiteľovi pokračuje v Cirkvi rozličným spôsobom. Napríklad svätý Klement Rímsky na záver svojho listu Korinťanom vkladá dlhú modlitbu chvály a dôvery, celú preniknutú biblickými spomienkami a pravdepodobne odráža starobylú rímsku liturgiu. Je to modlitba vďaky Pánovi, ktorý napriek zdanlivému víťazstvu zla vedie dejiny k dobrému koncu.

Tu je jedna časť:

„Ty si otvoril oči nášho srdca (porov. Ef 1,18), aby sme poznali teba jediného (porov. Jn 17,3), najvyššieho na výsostiach nebies, Svätého, ktorý je vo svätých, Ty ponižuješ nadutosť pyšných (porov. Iz 13,11), ty maríš myšlienky pohanov (porov. Ž 33, 10), dvíhaš ponížených a ponižuješ povýšených (Job 5,11). Dávaš zbohatnúť aj schudobnieť, zabíjaš aj oživuješ (porov. Dt 32, 39). Jediný dobrodinca duchov a Boh každého tela, ty prenikáš pohľadom priepasti (porov. Dn 3,55). Skúmaš ľudské skutky, pomáhaš ohrozeným, zachraňuješ zúfalých (porov. Jdt 9,11), si stvoriteľom a udržovateľom každého ducha. Ty rozmnožuješ národy na zemi a zo všetkých si vyberáš tých, čo ťa milujú skrze tvojho milovaného Syna Ježiša Krista, skrze ktorého si nás vyučil, posvätil a povýšil. (Clemente Romano, Lettera ai Corinzi, 59, 3: I Padri Apostolici, Roma 1976, pp. 88-89.)

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003