JASAVÝ SPEV NA ZÁCHRANU, Žalm 118

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. februára 2003

Pri všetkých významnejších slávnostiach antického judaizmu a osobitne počas slávenia Paschy sa spievala sekvencia Žalmu 113 až 118. Tento súbor hymnusov, chvál a vďakyvzdania Bohu sa nazýva „Egyptský Halel”, pretože jeden z nich - Žalm 114 - pripomínal poetickým a takmer viditeľným spôsobom exodus Izraela z krajiny útlaku, z faraónskeho Egypta, a obdivuhodný dar Božej zmluvy. A práve posledný žalm, ktorý pečatí tento „Egyptský Halel", je Žalm 118, ktorý sme teraz počuli a o ktorom sme už raz rozjímali.

Tento spev jasne odhaľuje, že sa používal pri liturgii vnútri jeruzalemského chrámu. V jeho osnove totiž akoby sa rozvíjal sprievod, ktorý sa začína „v stánkoch spravodlivých” (v. 15), to znamená v domoch veriacich. Tí velebia ochranu Božej ruky, ktorá je schopná chrániť spravodlivého a dôverujúceho človeka, aj keď vpadnú do jeho života krutí protivníci. Obraz, ktorý použije žalmista, je expresívny: „Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako prameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil” (v. 2).

Po tomto odvrátenom nebezpečenstve Boží ľud vybuchne do „plesania nad záchranou” (v. 15) na počesť „Pánovej pravice, ktorá ho zdvihla a mocne zasiahla” (v. porov. v. 16). Je tu teda vedomie, že človek nikdy nie je sám, vydaný napospas búrke ktorú rozpútali ničomníci. Posledné slovo má totiž vždy Boh, ktorý hoci dopustí na človeka skúšku, „nevydá ho smrti“ (porov.v.18).

Zdá sa, že v tomto bode sprievod príde do cieľa, ktorý žalmista pripomína obrazom „brány spravodlivosti” (v. 19), to jest svätej brány chrámu na vrch Sion. Sprievod sprevádza hrdinu, ktorému Boh dal víťazstvo. Žiada, aby sa brány otvorili, aby sa mohol „poďakovať Pánovi” (v. 19). S ním „vchádzajú spravodliví” (v. 20). Aby vyjadril tvrdú skúšku, v ktorej obstál, a osla- vu, ktorá z toho vyplýva, prirovnáva sa „ku kameňu, čo stavitelia zavrhli” a ktorý „sa stal kameňom uholným” (v. 22).

Kristus si prisvojí tento obrazec a tento verš na konci podobenstva o zlých vinohradníkoch, aby oznámil svoje umučenie a svoje oslávenie (porov. 21, 42).

Tým, že Kristus aplikuje tento žalm na seba, otvára cestu kresťanskému výkladu tohto hymnusu dôvery a vďačnosti Pánovi za jeho „hesed” to jest za jeho láskyplnú vernosť, ktorá sa odráža v celom žalme (porov. Ž 118, 1. 2. 3. 4. 29).

Symboly, ktoré si osvojujú cirkevný Otcovia, sú dva. Predovšetkým „brána spravodlivosti”, čo svätý Klement Rímsky komentoval vo svojom liste Korinťanom takto: „Je mnoho otvorených brán, ale brána spravodlivosti je v Kristovi. Blahoslavení sú všetci, čo ňou vstupujú a kráčajú na svojej ceste v svätosti a spravodlivosti a všetko konajú v pokoji” (48, 4 1 Padri apostolici Roma 1976, p. 81).

Iný symbol, spojený s predchádzajúcim, je práve symbol kameňa. Dáme sa teda v našej meditácii viesť svätým Ambrózom jeho Komentárom k Evanjeliu podľa Lukáša. Keď hovorí o Petrovom vyznaní viery v Cézarei Filipovej, pripomína, že „Kristus je ten kameň” a že „ani svojmu učeníkovi Kristus neupiera toto krásne meno, takže i on je Peter, aby mal zo skaly pevnosť vytrvalosti a neotrasiteľnosť viery”

Ambróz potom uvádza exhortáciu: „Usiluj sa aj ty byť skalou, kvôli tomu nehľadaj skalu mimo seba, ale v sebe. Tvojou skalou sú tvoje skutky, tvojou skalou je tvoje zmýšľanie. Na tejto skale je vybudovaný tvoj dom, aby nebol zmietaný nijakou búrkou zlých duchov. Ak budeš skalou, budeš v Cirkvi, pretože Cirkev stojí na skale. Budeš v Cirkvi, pekelné brány ťa nepremôžu (VI, 97-99: opere esegetiche IX/II, Milano - Roma 1978 = SAEMO 12, p. 85).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003