OSLAVA MILOSRDNÉHO PÁNA, Žalm 117

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 5. februára 2003

V pokračovaní našich meditácií nad textami liturgie chvál sa vraciame k úvahe nad žalmom, ktorý už bol predmetom našich úvah a je najkrajším žalmom žaltára. Je to Žalm 117, ktorý sme si práve vypočuli, druh malého hymnusu, podobného strelnej modlitbe, ktorý sa rozvíja na všeobecnú chválu Stvoriteľa. To, čo sa tu hlása, je vyjadrené dvoma základnými slovami: láska a vernosť (porov. v. 2).

Týmito výrazmi žalmista synteticky ilustruje zmluvu medzi Bohom a Izraelom a zdôrazňuje pritom hlboký vzťah vernosti a dôvery. ktorý je medzi Bohom a jeho ľudom. Počúvame tu ozvenu slov, ktoré vyhlásil sám Boh na Sinaji, keď sa predstavoval Mojžišovi: „Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný” (Ex 34, 6).

I napriek krátkosti a stručnosti Žalm 117 obsahuje srdce modlitby, ktorá spočíva v stretnutí a v živom a osobnom dialógu s Bohom. Tajomstvo božstva sa v tejto udalosti odhaľuje ako vernosť a láska.

Žalmista pripája osobitný aspekt modlitby: skúsenosť modliaceho sa má vyžarovať do sveta a má sa premeniť na svedectvo tomu, čo nemá našu vieru. Naozaj sa otvára a rozširuje horizont ku „všetkým ľuďom a ku všetkým národom” (porov. Ž 117, l), aby aj oni zoči-voči kráse a radosti viery boli uchvátení túžbou poznávať, stretávať a chváliť Boha.

V pretechnizovanom svete, ohrozenom potláčaním posvätna, v spoločnosti, ktorá si obľúbila určitú sebestačnosť, je svedectvo modliaceho sa ako lúč svetla v temnotách.

Prvé obdobie môže len prebudiť zvedavosť, potom môže hĺbavú osobnosť priviesť k otázke o zmysle modlitby a napokon môže prebudiť rastúcu túžbu modlitbu zakúsiť. Preto modlitba nikdy nie je izolovanou skutočnosťou, ale má tendenciu šíriť sa a zasiahnuť celý svet.

Sprevádzajme teraz Žalm 117 slovami veľkého Cirkevného Otca Východu Efréma Sýrskeho, ktorý žil v 4. storočí. V jednom zo svojich hymnusov o viere, totiž v štrnástom, vyjadruje túžbu, aby nikdy neprestával chváliť Boha, zahrnúť do toho aj „všetkých, čo chápu Božiu pravdu”. Tu je jeho svedectvo:

„Ako môže, Pane, moja harfa prestať v tvojej chvále?

Ako by som mohol svoj jazyk učiť vernosti? Tvoja láska mení v dôveru moje rozpaky, no moja vôľa je ešte nevďačná. (9. strofa) Je správne, že človek uznáva tvoje božstvo, je správne, aby nebeské bytosti chválili tvoje človečenstvo; nebeské bytosti užasli, keď videli, ako si sa ponížil, a pozemské, keď ťa videli, ako si bol povýšený.” (10 strofa)

(Ľarpa dello Spirito, Roma 1999, p. 26-28).

V inom hymnuse (Inni di Nibisi, 50) svätý Efrém potvrdzuje toto svoje zanietenie za ustavičnú chválu a vyjadruje ho motívom lásky a božského súcitu s nami, práve tak, ako to hovorí náš žalm:

„Pane, kiež moje ústa prejdú od mlčania k tvojej chvále. Nech naše ústa nie sú chválou nešetria,

nech naše pery nie sú chudobné v tom, ako ťa vyznávajú; kiež sa tvoja chvála v nás rozozvučí. (2. strofa)

Lebo je to Pán, na ktorého sú naštepené korene našej viery; i keď je ďaleko, predsa je nám blízky vyliatím lásky. Kiež sú korene našej lásky spojené s ním, kiež sa na nás vyleje plná miera jeho súcitu.” (6. strofa: tamže p. 77-80).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003