PANE, DAJ Ml MÚDROSŤ, Chválospev Múd 9, 1-6. 9-11

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 29. januára 2003

Chválospev, ktorý je dnes na rade, predstavuje väčšiu časť rozsiahlej modlitby, vloženej do úst Šalamúna, ktorého biblická tradícia pokladá za kráľa výnimočne spravodlivého a múdreho.

V podstate ide o tri línie teologickej myšlienky, ktoré nám táto kniha predkladá: blaženú smrť, ako konečný prístav života spravodlivého (porov. kap.1-5), múdrosť ako Boží dar a sprievodkyňu životom a rozhodovania veriaceho (porov. kap. 6-9), dejiny spásy, predovšetkým základnú udalosť exodu z egyptského útlaku ako znamenie boja medzi dobrom a zlom, ktorý vyústi do plnej krásy a vykúpenia (porov. kap. 10-19).

Šalamún žil o desať storočí skôr ako inšpirovaný autor Knihy múdrosti a preto ho považovali za ideálneho praotca a tvorcu celej neskoršej reflexie a múdrosti. Hymnická modlitba vložená na jeho pery je slávnostným vzývaním Boha otcov a Pána milosrdenstva (9, 1), aby mu udelil dar múdrosti.

V našom texte je zrejmá narážka na scénu, o ktorej rozpráva prvá kniha kráľov, ako sa Šalamún na začiatku svojej vlády odobral na výšinu Gabaon, kde stála svätyňa, a po skončení veľkolepej obety mal v noci vo sne videnie. Na žiadosť samého Boha, ktorý ho vyzval, aby si žiadal nejaký dar odpovedal: „Daj svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel spravovať svoj ľud a rozlišovať medzi dobrým a zlým" (l Kr 3, 9).

Podnet, ktorý dáva táto Šalamúnova prosba, sa v našom chválospeve rozvinul do série výziev adresovaných Pánovi, aby udelil nenahraditeľný poklad, akým je múdrosť.

V úryvku vybranom pre liturgiu chvál, nachádzame tieto dve prosby: „Daj mi múdrosť... Vyšli ju zo svojich svätých nebies, pošli ju z trónu svojej velebnosti (Múd 9, 4. 10). Bez tohto daru sme si vedomí, že sme bez vodcu, akoby zbavení polárnej hviezdy, ktorá nám umožňuje orientovať sa v životných mravných rozhodnutiach: „Lebo ja som... človek slabý a krátkeho života a neschopný pochopiť právo a zákon... Chýbala by mu Tvoja múdrosť, nebol by ničím” (v. 5-6).

Ľahko možno vytušiť, že táto múdrosť nie je iba obyčajná inteligencia alebo praktická schopnosť, ale skôr účasť na zmýšľaní samého Boha, ktorý „v svojej múdrosti stvoril človeka" (porov. v.2). Ide teda o schopnosť preniknúť do hlbokého zmyslu bytia, života a dejín, ísť pod povrch vecí a udalostí a odhaliť ich posledný význam, tak ako chce Pán.

Múdrosť je ako lampa, ktorá osvecuje naše každodenné mravné rozhodnutia a vedie nás po správnej ceste, aby sme vedeli, „čo lahodí očiam Pána a čo je správne podľa jeho príkazov” (porov. v. 9). Preto nám liturgia ukladá modliť sa tieto slová Knihy Múdrosti na začiatku dňa, aby nám Boh svojou múdrosťou bol po boku, aby „bol s nami a s nami pracoval” (porov. v. 10) a zjavoval nám, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nesprávne.

Ruka v ruke s Božou múdrosťou a dôverou vstupujme do sveta. K nej sa vinieme, milujeme ju snúbeneckou láskou podľa príkladu Šalamúna, ktorý podľa Knihy múdrosti vyznával: „(Múdrosť) som miloval a vyhľadával som od svojej mladosti a usiloval som sa dostať ju za nevestu, lebo som sa zamiloval do jej krásy” (8, 2).

Cirkevní otcovia stotožňovali Krista s Božou múdrosťou podobne ako svätý Pavol, ktorý definoval Krista ako „Božiu moc a božiu múdrosť” (1 Kor 1, 24).

Zakončíme teda modlitbou svätého Ambróza, ktorý sa takto obrátil na Krista: „Nauč ma slovám bohatým na múdrosť, lebo ty si Múdrosť. Otvor moje srdce, ty, ktorý si stvoril knihu! Otvor bránu, ktorá je v nebi, lebo ty si brána. Ak budeme skrze teba uvedení, budeme vlastniť večné kráľovstvo. Ak vstúpime skrze teba, nebudeme zahanbení , pretože sa nemôže mýliť ten, kto si zaistil vstup do príbytku Pravdy”  (Commento al Salmo 118: 1. SAEMO 9. p. 377)

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003