SĽUB ZACHOVAŤ BOŽÍ ZÁKON, Žalm 119, 145-152

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 15. januára 2003

V našom súčasnom dlhom putovaní za svetlom žalmov, ktoré Liturgia hodín predkladá, sme prišli k strofe - konkrétne k devätnástej - rozsiahlejšej modlitbe žaltára, Žalmu 119. Ide o jednu časť veľkého abecedného spevu: žalmista štylistickou hrou rozdeľuje svoje dielo na dvadsaťdva strof, ktoré zodpovedajú postupnosti dvadsiatich dvoch písmen hebrejskej abecedy. Každá strofa má osem veršov a ich začiatky sú označené hebrejskými slovami, ktoré sa všetky začínajú rovnakým písmenom abecedy.

Tá, ktorú sme si teraz vypočuli, je strofa označená písmenom kóf a predstavuje modliaceho sa, ktorý predkladá Bohu svoj život pevnej viery a modlitby (porov. v. 145-152).

Vzývanie Boha nepozná oddych, pretože je to ustavičná odpoveď na trvalú ponuku Božieho slova. Na jednej strane sa totiž množia slová modlitby: k tebe volám, z celého srdca volám, volám o pomoc, čuj môj hlas. Z druhej strany sa vyzdvihuje slovo Pánovo, ktorý predkladá ustanovenia, príkazy, slová, výroky, rozhodnutia, zákon, predpisy, prikázania od Boha. Spolu vytvárajú súhvezdie, ktoré je ako polárka žalmistovej viery a dôvery. Modlitba sa preto odhaľuje ako dialóg, ktorý sa otvára ešte za noci, ešte pred svitaním, (porov. v. 147) a pokračuje po celý deň, osobitne v životných ťažkostiach. Výhľad je zavše chmúrny a mučivý: „Blížia sa tí, čo ma zlostne prenasledujú, tí. čo sa vzdialili od tvojho zákona” (v. 150). Ale modliaci sa má neotrasiteľnú istotu: blízkosť Boha s jeho slovom a milosťou: „Pane, ty si blízko” (v. 151). Boh nezanechá spravodlivého v rukách prenasledovateľov. A pri tomto mieste, ktoré opisuje jednoduché ale výrazné posolstvo strofy Žalmu 119, posolstvo, ktoré je vhodné pre začiatok dňa, zveríme vo svojom rozjímaní veľkému cirkevnému Otcovi, svätému Ambrózovi, ktorý vo svojom komentári k Žalmu 119 venuje 44 paragrafov na to, aby vysvetlil práve strofu, ktorú sme si vypočuli.

Keď sa znovu vracia k ideálnej výzve k spevu božskej chvály od prvých ranných hodín, osobitne sa zastavuje pri veršoch 147-148: „Ešte pred svitaním prichádzam a volám o pomoc... Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči.“ V tomto žalmistovom prehlásení Ambróz badá ideu vytrvalej modlitby, ktorá zahŕňa všetok čas: „Kto úpenlivo prosí Pána, robí to, ako by nevedel, že jestvuje nejaký osobitný čas, ktorý treba venovať prosbám k Pánovi, áno, zotrváva ustavične v tomto prosebnom postoji. Či už jeme, či pijeme, ohlasujeme Krista, prosíme Krista, myslíme na Krista, hovoríme o Kristovi. Kristus nech je stále v našom srdci a v našich ústach!”  (Commento al Salmo 1192: Saemo 10, p. 297).

Keď potom hovorí o veršoch, ktoré sa špecificky týkajú rána a naráža  priamo na výraz z Knihy Múdrosti, ktorý predpisuje, že „Bohu treba vzdávať vďaky prv než vyjde slnko” (16, 28), Ambróz komentuje: „Bolo by totiž ťažké, keby ťa lúče rodiaceho sa slnka prekvapili, ako s bezočivou nehanblivosťou leňošíš na lôžku a keby ti veľmi silné svetlo ranilo ospalé oči ponorené do strnulosti. Je to pre nás obžaloba, keď strávime taký dlhý úsek času bez najmenšieho úkonu zbožnosti a bez daru duchovnej obete v záhaľčivej noci”  (tamže, cit. dielo, s. 303).

Svätý Ambróz potom v rozjímaní o vychádzajúcom slnku - podobne ako to urobil v inom slávnom hymnuse „za spevu kohúta” Aeterne rerum conditor, ktorý je vložený do liturgie hodín - volá takto: „Vari nevieš, človeče, že každý deň si dlžen Bohu za prvotiny svojho srdca a svojho hlasu? Žatva dozrieva každý deň; každý deň dozrieva jej plod. Utekaj teda v ústrety slnku, ktoré vychádza... Slnko spravodlivo chce, aby si ho predišiel a nečakal nič iné... Ak predbehneš toto slnko pri jeho vstávaní, dostaneš ako svetlo Krista. Práve on bude prvým svetlom, ktoré zažiari v skrytosti tvojho srdca. Bude to práve On, ktorý... dá zažiariť v tebe rannému svetlu už v hodinách noci, ako uvažovať o Božích slovách. Zatiaľ čo uvažuješ, začína svitať... Za včasného rána ponáhľaj sa do kostola a odovzdaj tam dar prvotiny svojej nábožnosti. A potom, ak ťa volá úloha vo svete, nič ti nezabráni povedať: „Už pred odchodom nočnej stráže otvárajú sa mi oči, aby som rozjímal o tvojich výrokoch a s čistým svedomím sa budeš venovať svojim podujatiam. Aké je to krásne začať hymnami a piesňami, od blahoslavenstiev, ktoré čítaš v evanjeliu! Aká je to milosť, keď na teba zostúpi Pánovo slovo a požehná ťa; keď ty, zatiaľ čo opätovne ospevuješ Pánovo požehnanie, ujímaš sa úlohy uskutočňovat nejakú čnosť, ak chceš spozorovať v sebe niečo, čo ti dá cítiť že si si zaslúžil toto božské požehnanie!” (tamže, op. cit., pp. 303. 309. 311. 313).

Prijmime aj my výzvu svätého Ambróza a každé ráno otvorme pohľad na každodenný život, na jeho radosti i jeho muky tak, že vzývame Boha, aby stál pri nás a viedol nás svojím slovom, ktoré vlieva jas a milosť. 

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2003