RADOSŤ NÁVŠTEVNÍKA CHRÁMU, Žalm 100

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. januára 2003

V atmosfére radosti zo sviatku, ktorá sa predlžuje do tohto posledného týždňa vianočného obdobia, chceme sa znova zaoberať meditáciou o liturgii chvál. Dnes sa zastavíme pri Žalme 100, ktorý sa práve recitoval a ktorý vytvára radostné pozvanie ku chvále Pána, pastiera svojho ľudu.

Sedem imperatívov zaznieva v celej kompozícii a podnecuje verné spoločenstvo v kulte oslavovať Boha lásky a zmluvy: jasajte, slúžte, vstupujte, vedzte, vstupujte do jeho brán, chváľte, velebte. Možno tu myslieť na liturgický sprievod, ktorý práve vstupuje do chrámu na Sione, aby vykonal obrad na počesť Pána (porov. Ž 15; 24; 95).

V žalme sa križujú niektoré charakteristické slová, aby sa vyzdvihlo puto zmluvy, ktorá je medzi Bohom a Izraelom. Predovšetkým sa tu vynára plné potvrdenie úplnej príslušnosti k Bohu: „Jemu patríme, sme jeho ľud” (Ž 100,3), tvrdenie preniknuté hrdosťou a zároveň pokorou, pretože Izrael sa predstavuje ako „ovce z jeho stáda” (tamže). V iných textoch nachádzame vyjadrenie príslušného vzťahu lásky, onoho „milosrdenstva” a „vernosti” spojených „dobrotou” (porov. Ž 100,5), ktoré sú v hebrejskom origináli formulované práve typickými termínmi zmluvy, ktorá zväzuje Izrael s jeho Bohom.

Sú tu uvedené aj súradnice priestoru a času. Na jednej strane sa nám totiž predstavuje celá zem zaplnená svojimi obyvateľmi, ktorá chváli Boha (porov. v.2): potom horizont, ktorý sa obmedzuje na posvätný priestor jeruzalemského chrámu s jeho nádvoriami a bránami (porov. v. 4), kde je zhromaždené modliace sa spoločenstvo.  Na druhej strane sa tu uvádza čas v svojich základných dimenziách: minulosť stvorenia („on je náš Stvoriteľ', v. 3), prítomnosť zmluvy a kultu („sme jeho ľud a ovce z jeho stáda”, tamže) a napokon budúcnosť, v ktorej sa Pánova milosrdná vernosť rozšíri „z pokolenia na pokolenie“ a bude trvať „naveky” (v. 5).

Zostaňme teraz krátko pri siedmych imperatívoch, ktoré vytvárajú dlhú výzvu k chvále Boha a zaberajú takmer celý žalm (porov. v. 2-4), prv než nájdu v poslednom verši svoju motiváciu na velebenie Boha, pričom kontemplujú jeho vnútornú a hlbokú identitu.

Prvá výzva spočíva v slávnostnom zvolaní, ktoré zahŕňa do spevu chvály na Stvoriteľa celú zem. Keď sa modlíme, musíme sa cítiť v súzvuku so všetkými prosiacimi, ktorí v rozličných jazykoch a formách velebia jediného Pána. „Lebo - ako hovorí Malachiáš - od východu slnka až po jeho západ je veľké meno medzi národmi a na každom mieste prinášajú môjmu menu kadidlo a čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov (1, 11).

Potom prichádzajú niektoré výzvy liturgického a obradného rázu: „slúžte” a „vstupujte do brán” chrámu. Sú to slová, robia narážky aj na audiencie u kráľa, opisujú rozličné gestá, ktoré veriaci vykonávajú, keď vstupujú do sionskej svätyne, aby mali účasť na spoločnej modlitbe. Po kozmickom speve slávi liturgiu Boží ľud, „ovce z jeho stáda", jeho „vlastníctvo medzi všetkými národmi” (Ex 19, 5).

Výzva „vstupujte do jeho brán s piesňou chvály” a „s piesňami oslavnými” nám pripomína úryvok z Tajomstiev svätého Ambróza, kde sa opisujú pokrstení, ktorí sa približujú k oltáru: „Očistený ľud sa približuje ku Kristovým oltárom, hovoriac: „Pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou a plesaním” (Ž 44, 4). Keď totiž ľud odložil kožu starého bludu, obnovený vo svojej mladosti ponáhľa sa ako orol, aby mal účasť na tejto nebeskej hostine. Teda prichádza a keď vidí vhodne pripravený posvätný oltár, zvolá: Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje (Ž 23, 1-2)” (Opere dogmatiche III, SAEMO 17, pp. 158-159).

Ostatné imperatívy, ktoré tvoria žalm, znova kladú základné náboženské vzťahy modliaceho sa: vedieť, chváliť, velebiť. Slovo vedieť vyjadruje obsah vyznania viery v jedného Boha. Sme totiž povinní hlásať, že iba „Pán je Boh” (Ž 100, 3) a potlačiť každú modloslužbu a každú ľudskú pýchu a moc, ktorá sa stavia proti nemu.

Termín ďalších slov, čiže slová chváliť a velebiť sa rovnako týka „mena” Pána (porov. v. 4) alebo jeho osoby, jeho účinnej a spásonosnej prítomnosti.

V tomto svetle ústi žalm do slávnostného velebenia Boha, čo je určitým druhom vyznania viery: Pán je dobrý a jeho vernosť nás nikdy neopustí, pretože on je vždy pripravený podporiť nás svojou milosrdnou láskou. V tejto dôvere sa modliaci odovzdáva do objatia svojho Boha: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; hovorí na inom mieste žalmista - ; šťastný človek, čo sa utieka k nemu” (Ž 34, 9; porov. 1Pt 2, 3).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 1/2003