ZMILUJ SA, PANE, NADO MNOU, Žalm 51

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. decembra 2002

Každý týždeň liturgia chvál predkladá Žalm 51, slávne Mizerere. Už sme predtým uvažovali o niektorých jeho častiach. Aj teraz sa zastavíme osobitným spôsobom pri jednom úseku tejto veľkolepej prosby o odpustenie: sú to verše 12-16.

Je významné predovšetkým poznamenať, že v hebrejskom origináli trikrát zaznieva slovo „duch", ktorého sa tvor, ľutujúci svoj hriech, dovoláva ako daru od Boha a ktorého tvor prijíma: „V mojom vnútri obnov ducha pevného...Neodnímaj mi svojho Ducha Svätého...Posilni ma duchom veľkej ochoty... (v. 12.13.14). Mohli by sme vari hovoriť - odvolávajúc sa na liturgický termín - o „epikléze”, čiže o trojitom vzývaní Ducha, ktorý sa pri stvorení vznášal nad vodami (porov. Gn 1, 2) a teraz preniká do duše veriaceho a vlieva jej nový život a pozdvihuje ju z ríše hriechu do neba milosti.

Cirkevní Otcovia vidia v „duchu”, ktorého vzýva žalmista, účinnú prítomnosť Ducha Svätého.. Tak svätý Ambróz je presvedčený, že ide o jediného Ducha Svätého, „ktorý búrlivo vrel v prorokoch, ktorého (Kristus) vdýchol na apoštolov, ktorý bol spojený s Otcom a Synom vo sviatosti krstu” (Lo Spiritu Santo 1,4,55: SAEMO 16, p. 95). Rovnako vyjadrujú toto presvedčenie iní Otcovia, ako Didymus Slepý z egyptskej Alexandrie a Bazil z Cézarey v príslušných traktátoch o Duchu Svätom (Didimo il Cieco, Lo Spiritu Santo, Roma 1990, p. 59; Basilio di Cesarea, Lo Spiritu Santo, IX, 22. Roma 1993, p. 117n.). A ešte svätý Ambróz, keď pozoroval, že žalmista hovorí o radosti, čo zachvacuje dušu, ktorá raz prijala Ducha veľkodušného a mocného Boha poznamenáva: „Veselosť a radosť sú ovocím Ducha a Duch suverénny je ten, na ktorom si predovšetkým zakladáme. Kto je teda upevnený suverénnym Duchom, nepodlieha otroctvu, nevie byť otrokom hriechu, nevie byť nerozhodný, neblúdi sem a tam, nie je neistý vo voľbe, ale je postavený na skale, stojí pevne na nohách, ktoré sa neklátia” (Apologia del profeta David a Teodosio Augusto, 1572: SAEMO 5, 129).

Touto trojitou zmienkou o „duchu”, ktorá nasleduje po opise temného väznenia viny v predchádzajúcich veršoch, Žalm 51 sa otvára jasnej krajine milosti. Je to veľký obrat, porovnateľný s novým stvorením: ako na počiatku vdýchol Boh svojho ducha do hmoty a dal vznik ľudskej osobe (porov. Gn 2, 7), tak ten istý Duch Boží znova tvorí (porov. Ž 51, 12), obnovuje, premieňa a pretvára hriešnika, ktorý robí pokánie, znova ho berie do náručia (porov. v. 13) a dáva mu účasť na radosti spásy (porov. v. 14). Teraz sa človek, oživený božským Duchom, vydáva na cestu spravodlivosti a lásky, ako sa hovorí v inom žalme: „Nauč ma naplniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch” (Ž 143, 10).

Keď modliaci sa zakúsil toto vnútorné znovuzrodenie, zmení sa na svedka: sľubuje Bohu, že „poučí blúdiacich o cestách" dobra (Ž 51, 15), aby sa tak mohli, ako márnotratný syn, vrátiť do Otcovho domu. Takisto svätý Augustín, keď prešiel temnými cestami hriechu, pocítil potrebu dosvedčiť vo svojich Vyznaniach slobodu a radosť zo spásy.

Kto zakúsil milosrdnú Božiu lásku, stane sa jej zanieteným svedkom predovšetkým pre tých, čo sú ešte zamotaní do siete hriechu. Spomeňte si na postavu Pavla, ktorý sa potom, ako bol od Krista zasiahnutý bleskom na ceste do Damasku, stal neúnavným misionárom Božej milosti.

Modliaci sa naposledy pozrie na svoju temnú minulosť a volá k Bohu: „Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia” (v. 16). Krv, ktorú spomína, sa v Písme vysvetľuje rozlične. Narážka, vložená do úst kráľa Dávida, sa týka zabitia Uriáša, manžela Betsaby, ženy ktorá bola predmetom vášne panovníka. Vo všeobecnom zmysle táto prosba naznačuje túžbu po očistení od zla, od násilia a od nenávisti, ktoré sú v ľudskom srdci temnou a zhubnou silou vždy prítomné. Teraz však pery veriaceho, očistené od hriechu, spievajú Pánovi. A časť Žalmu 51, ktorú sme dnes komentovali, sa práve končí úlohou ohlasovať Božiu „spravodlivosť”. Tu termín „spravodlivosť”, ako je to často v biblickej reči, neoznačuje vlastne trestajúci Boží úkon za zlo, ale naznačuje skôr rehabilitáciu hriešnika, pretože Boh prejavuje svoju spravodlivosť tým, že robí hriešnikov spravodlivými (porov. Rim 3, 26). Boh nemá záľubu v smrti hriešnika, ale aby sa odvrátil od svojho správania sa a žil (porov. Ez 18, 23).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 1/2003