SVÄTÝ JE PÁN, NÁŠ BOH, Žalm 99

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 27. novembra 2002

„Pán kraľuje”. Táto aklamácia otvára Žalm 99, ktorý sme práve počuli a odhaľuje základnú tému i typický literárny druh. Ide o spev, ktorý Boží ľud prednáša Pánovi, vládnucemu nad svetom i dejinami ako transcendentnému a najvyššiemu vládcovi. Žalm nám pripomína iné podobné hymny - Žalmy 96-98, - ktoré už boli predmetom našej úvahy - a ktoré liturgia chvál kladie ako ideálnu rannú modlitbu.

Keď totiž veriaci začína svoj deň, vie, že nie je ponechaný napospas slepej a temnej náhode ani daný neistote svojej slobody, ani podrobený cudziemu rozhodovaniu, ani ovládaný premenami dejín. Vie, že nad každou pozemskou skutočnosťou stojí Stvoriteľ a Spasiteľ v svojej veľkosti, svätosti a milosrdenstve.

Sú rozličné hypotézy odborníkov o používaní tohto žalmu v chrámovej liturgii na Sione. Má totiž vôňu kontemplatívnej chvály, ktorá vystupuje k Pánovi, tróniacemu v nebeskej sláve pred všetkými národmi a zemou (porov. v.1). A predsa Boh sa sprítomňuje v priestore a uprostred spoločenstva, čiže v Jeruzaleme (porov. v. 2), a ukazuje sa ako „Boh s nami”.

Už v prvých veršoch prisudzuje žalmista Bohu sedem oslavných titulov: on je Kráľ, Veľký, Vyvýšený, Úžasný, Svätý, Mocný, Spravodlivý (porov. v. 1-4). Ďalej je Boh predstavovaný aj s označením „Milostivý” (v. 8). Dôraz sa kladie predovšetkým na Božiu svätosť: trikrát sa totiž opakuje - akoby vo forme antifóny - , že „je Svätý” (v. 3. 5. 9). Tento výraz v biblickej reči naznačuje predovšetkým Božiu transcendentnosť, Boh je s nami, nekonečne prevyšuje každé svoje stvorenie. Táto transcendencia ho však nerobí neciteľným a odcudzeným vládcom: keď ho vzývame, odpovedá (porov. v. 6). Boh je ten, ktorý môže zachrániť, jediný, ktorý môže vyslobodiť ľudstvo zo zla a smrti. On totiž „miluje spravodlivosť” a „vysluhuje právo a spravodlivosť Jakubovi” (v. 4).

Na tému Božia svätosť napísali cirkevní Otcovia nespočetné úvahy a tak oslavovali Božiu neprístupnosť. A predsa tento transcendentný a svätý Boh sa stal blízkym človeku. Dokonca, ako hovorí svätý Irenej, „zvykol si” už v Starom zákone, keď sa ukazoval v zjaveniach a hovoril prostredníctvom prorokov, a zatiaľ si človek „zvykol” na Boha, keď sa ho naučil nasledovať a poslúchať. Ba, ako svätý Efrém v jednom zo svojich hymnov zdôrazňuje, skrze vtelenie „Svätý si urobil svoj príbytok v lone (Márie) telesným spôsobom, a teraz si robí v mysli duchovný príbytok” (Inni sulla Nativitá, 4, 130). Dokonca v dare Eucharistie, podobne ako Vtelení, „Liek života zostúpil z výšin aby prebýval v tých, čo sú toho hodni. Po tom, čo vstúpil, urobil si príbytok medzi nami, a tak sa my sami posväcujeme v ňom” (Inni consenati in armeno, 47, 27. 30).

Toto hlboké spojivo medzi „svätosťou" a blízkosťou Boha sa rozvíja aj v Žalme 99. Lebo o kontemplovaní Pánovej absolútnej dokonalosti žalmista pripomína, že Boh bol so svojím ľudom v ustavičnom kontakte cez Mojžiša a Árona, so svojich prostredníkov, podobne ako cez Samuela, svojho proroka. Boh hovoril a oni počúvali, trestal priestupky, ale aj odpúšťal.

Znamením tejto jeho prítomnosti uprostred ľudu bola „podnož jeho nôh”, to jest trón archy v sionskom chráme (porov. v. 5-8). Svätý a neviditeľný Boh sa teda dával k dispozícii svojmu ľudu cez zákonodarcu Mojžiša, cez kňaza Árona, cez potomka Samuela. Zjavoval sa v slovách a v skutkoch spásy a súdu a bol prítomný na Sione v slávení kultu v chráme.

Mohli by sme preto povedať, že Žalm 99 sa dnes realizuje v Cirkvi, v sídle prítomnosti svätého a transcendentného Boha. Pán sa nestiahol do neprístupného priestoru svojho tajomstva, nie je ľahostajný k našim dejinám a našim očakávaniam. On „prichádza súdiť zem. Spravodlivo bude súdiť zemekruh a podľa práva národy” (Ž 98, 9).

Boh prišiel medzi nás predovšetkým vo svojom Synovi, ktorý sa stal jeden z nás, aby nám vlial svoj život a svoju svätosť. preto sa teraz približujeme k Bohu nie so strachom, ale s dôverou. Máme totiž v Kristovi veľkňaza svätého, nevinného a nepoškvrneného. On „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral” (Hebr 7, 25). Náš spev sa teda napĺňa jasaním a radosťou: oslavuje Pána, Kráľa, ktorý prebýva medzi nami a zotrie každú slzu z našich očí. (Zjv 21, 3-4).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 1/2003