BOH BUDE SÚDIŤ SPRAVODLIVO, Chválospev Iz 33, 13-16

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 30. októbra 2002

Medzi biblickým chválospevmi, ktoré sa striedajú v liturgii chvál so žalmami, sa dnes stretávame s krátkym textom, ktorý bol práve prednesený. Je to úryvok z jednej kapitoly z Knihy proroka Izaiáša, z tridsiatej tretej, z obsiahlej a obdivuhodnej zbierky božských proroctiev.

Chválospev sa otvára veršami, ktoré predchádzajú prečítané verše (porov. v. 10-12) a ohlasujú mocný a slávny vstup Boha na javisko ľudských dejín: „Teraz vstanem,' hovorí Pán, teraz sa vyvýšim, teraz sa zdvihnem” (v. 10). Božie slová sa obracajú „k vzdialeným” i „blízkym”, to znamená k všetkým národom zeme, aj tým najvzdialenejším, a k Izraelu, národu, ktorý je „blízky” Pánovi z dôvodov zmluvy (porov. v. 13).

V inej časti Knihy proroka Izaiáša sa tvrdí: „Dám im na pery: Pokoj, pokoj ďalekému i blízkemu, hovorí Pán, ja ho uzdravím” (Iz 57, 19). Teraz, naopak, Pánove slová sú tvrdé a majú tón súdu nad zlom „vzdialených i blízkych”.

A naozaj, ihneď na to sa šíri strach medzi obyvateľmi Siona, medzi ktorými sa zahniezdil hriech a bezbožnosť (porov. Iz 33, 14). Sú si vedomí, že žijú v blízkosti Pána, ktorý sídli v chráme a že si vybral kráčať s nimi dejinami a zmenil sa v „Emanuela” , „Boh s nami” (porov. Iz 7, 14). No spravodlivý a svätý Pán nemôže tolerovať bezbožnosť, korupciu a nespravodlivosť. Rozhorlil sa ako „stravujúci oheň” a „večná páľava” (porov. Iz 33, 14) proti zlu, aby ho zničil.

Už v 10. kapitole Izaiáš upozorňoval: „Svetlo Izraela bude ohňom, jeho svätyňa plameňom. I bude horieť a strávi jeho tŕnie” (v. 17). Aj žalmista spieval: „Ako sa vosk roztápa ohňom, tak spred Božej tváre miznú hriešnici” (Ž 68, 3). Chcelo by sa povedať, že v rámci starozákonnej ekonómie Boh nemôže byť ľahostajný, pokiaľ ide o dobro a zlo, ale prejavuje voči ničomnosti svoje rozhorčenie a hnev.

Náš chválospev sa však nekončí touto scénou zatemnenou súdom. Naopak, širšiu a významnú časť vyhradzuje svätosti prijímanej a prežívanej ako znamenie uskutočneného obrátenia a zmierenia s Bohom. Podľa niektorých žalmov, ako je 14. a 24., ktoré vrhajú svetlo na podmienky, ktoré Pán vyžaduje pre život v radostnom spoločenstve s ním v liturgii a v chráme, Izaiáš vymenúva šesť morálnych povinností pravého veriaceho, verného a spravodlivého (porov. Iz 33, 15), ktorý môže bývať pri Božom ohni, ktorý je pre neho žriedlom dobrodení, bez toho, že by utrpel škodu.

Prvá povinnosť spočíva v tom, že „kráča spravodlivo”, čo znamená, že Boží zákon pokladá za lampu, ktorá osvecuje cestu života. Druhá sa zhoduje s vernou a úprimnou rečou, čo je znamením konkrétnych a autentických sociálnych vzťahov. Ako tretiu povinnosť Izaiáš udáva „odmietať zisk ako plod útlaku” a bojuje tak proti utláčaniu chudobných a proti nespravodlivé-mu bohatstvu. Potom sa veriaci zaväzuje odsúdiť politickú a súdnu korupciu a „otriasať rukami, že neprijíma úplatky”; sugestívny obraz, ktorý naznačuje odmietanie darov, ktoré majú spôsobiť odklon od uplatnenia zákonov a kurzu spravodlivosti. Piata povinnosť je vyjadrená významným gestom „zapchávania si uší, keď ti predkladajú krvižíznivé návrhy, páchať akty násilia. Šiesta a posledná povinnosť je vyjadrená obrazom, ktorý nás najprv zaráža, pretože nezodpovedá nášmu spôsobu reči. Keď hovoríme „zavrieť oči”, chceme tým povedať: „predstierať, že nevidíme, aby sme nemuseli zasahovať". Prorok však, naopak, hovorí, že čestný človek „zatvára oči”, aby zlo nevidel, čo znamená úplné odmietnutie akéhokoľvek kontaktu so zlom.

Svätý Hieronym vo svojom komentári k Izaiášovi rozvíja svoju predstavu, ktorá si všíma úryvku ako celku takto: „Každá neprávosť, útlak a nespravodlivosť je rozhodnutím o krvi: a aj keď nezabíja mečom, zabíja predsa úmyslom. ,A zatvára oči, aby nevidel zlo: šťastné svedomie, ktoré nepočúva o zle a nemyslí na zlo! Kto je taký, bude bývať na výšinách', to znamená v nebeskom alebo v najvyššej priehlbine najpevnejšej Skaly, v Kristovi Ježišovi” (In Isaiam prophetam, 10, 33: PL 24, 367).

Hieronym nás tak privádza k správnemu chápaniu onoho „zatvárania očí”, ktoré prorok vyvolal: ide tu o výzvu, aby sme absolútne odmietali spoluviny so zlom. Ako možno ľahko poznamenať, sú tu volané k súdu hlavné zmysly tela: lebo ruky, nohy, oči, uši, jazyk sú zapojené do ľudského morálneho konania.

Kto si teda vyberie a bude sledovať túto cestu čestného a spravodlivého správania, môže vstúpiť do Pánovho chrámu, kde dosiahne istotu toho vonkajšieho a vnútorného blahobytu, ktorý Boh dáva tomu. kto je s ním spojený. Prorok používa dva obrazy na opísanie tohto výsledku (porov. v. 16); istota v nedobytnom hrade a hojnosť a vody, symbolov úspešného a šťastného života.

Tradícia spontánne vysvetľovala znamenie vody ako obraz krstu (porov. napr. List Barnabášov, 11, 5), zatiaľ čo chlieb sa pre kresťanov stal znakom Eucharistie. A je tomu tak, keď napríklad čítame komentár svätého mučeníka Justína, ktorý vidí v Izaiášových slovách proroctvá o eucharistickom „chlebe”, „pamiatku” Kristovej vykupiteľskej smrti (porov. Dialogo con Trifone, Paoline 1988, p. 242).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 1/2003