HYMNUS PO VÍŤAZSTVE NAD NEPRIATEĽMI, Chválospev Iz 26, 1-4. 7-9. 12

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 2. októbra 2002

V Knihe proroka Izaiáša sa zlievajú rozličné hlasy rozložené do veľkého časového priestoru a postavené pod meno a inšpiráciu tohto mimoriadneho svedka Božieho slova, ktorý žil v ôsmom storočí pred Kristom.

V celom tomto širokom zvitku proroctiev, ktorý otváral aj Kristus a čítal z neho v synagóge vo svojom meste Nazarete (porov. Lk 4,17-19), nachádza sa rad kapitol od 24. do 27., ktoré bádatelia zvyčajne nazývajú ako „veľkú Izaiášovu apokalypsu”; hneď potom možno nájsť druhý menší rad v kapitolách 34-35. Na napínavých stránkach preplnených symbolmi sa básnicky opisuje Boží súd nad dejinami a vyzdvihuje sa očakávanie spásy zo strany spravodlivých.

Často tu stoja proti sebe, podobne ako v neskoršej Apokalypse dve protikladné mestá: odbojné mesto, ktoré predstavuje niektoré vtedajšie historické miesta a sväté mesto, v ktorom sa zhromažďujú veriaci.

Chválospev, ktorý sme teraz počuli a je vzatý z 26. kapitoly Izaiáša, je radostnou oslavou mesta spásy. Ono sa dvíha ako silné a slávne, pretože sám Boh položil jeho základy, vybudoval hradby a vytvoril v ňom bezpečný a pokojný príbytok (porov. v. l). Toto mesto teraz otvára svoje brány, aby prijalo ľud spravodlivých (v. 2), ktorý akoby opakoval slová žalmistu, keď volá pred sionským chrámom: „Otvorte mi brány spravodlivosti, vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi. Toto je brána Pánova; len spravodliví ňou vchádzajú” (Ž 118, 19-20).

Ten, kto vstupuje do mesta spásy, musí mať základný predpoklad: „pevného ducha...dúfať v Pána stále” (porov. Iz 26, 3-4). Je to viera v Boha, viera pevná, založená na tom, ktorý je „skala naveky” (v. 4).

Je to dôvera, vyjadrená v pôvodnom hebrejskom prameni slovom „amen”, v stručnom vyznaní viery v Boha, ktorý - ako spieval Dávid - je „moja sila, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj, Boh môj, moja pomoc, jemu dôverujem, môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca” (Ž 18, 2-3; porov. 2 Sam 22, 2-3). Dar, ktorý Boh ponúka veriacim, je pokoj (porov. Iz 26, 3), napospol mesiášsky dar, syntéza života v spravodlivosti a v radosti spoločenstva.

Je to dar silne zdôraznený aj posledným veršom Izaiášovho chválospevu: „Pane, ty nám daruješ pokoj, veď všetky naše diela si nám ty urobil“ (v.12). Práve tento verš vzbudil veľkú pozornosť cirkevných Otcov. V tomto prísľube pokoja videli Kristove slová, ktoré mali zaznieť o niekoľko storočí neskôr: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ (Jn 14,27)

Svätý Cyril Alexandrijský vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu pripomína, že Ježiš nám ako dar pokoja dáva samého svojho Ducha. On nás tiež nenecháva ako siroty, ale skrze Ducha zostáva s nami. A svätý Cyril komentuje: prorok „prosí, aby nám bol daný Boží Duch, skrze ktorého sme boli znova prijatí do priateľstva s Bohom otcom, čo sme boli  predtým pre hriech, ktorý vládol v nás, ďaleko od neho“. Komentár sa potom stáva modlitbou: „Daj nám pokoj, Pane“.

Potom spoznáme, že máme všetko, a na nás sa ukáže, že niečo nechýba tomu, kto prijal Kristovu plnosť. On je totiž plnosťou všetkého dobra, že v nás prebýva Boh skrze Ducha Svätého“ (porov. Kol 1,19) (vol.III.Roma 1994,p.165).

Obráťme posledný pohľad na Izaiášov text. Ponúka nám úvahu o „chodníku spravodlivého“ (porov.v.7) a vyhlásenie o spravodlivých božích súdoch (porov.v.8-9).

Prevláda tu klasický obraz Biblie, obraz cesty, ako to vyjadril o niečo skôr ako Izaiáš už prorok Ozeáš: „Kto je múdry nech to pochopí...lebo priame sú cesty Pánove a spravodliví po nich kráčajú; no vzbúrenci na nich zahynú“ (14,10).

V Izaiášovom chválospeve je ešte iný prvok, ktorý je veľmi dôležitý pre používanie v liturgii chvál. Je to zmienka o úsvite očakávanom po noci strávenej v hľadaní Boha: „Moja duša túži po tebe za noci, môj duch ťa hľadá v mojom srdci“ (26,9).

A práve na prahu dňa, keď sa začína práca a pulzuje každodenný život na uliciach mesta, má sa veriaci znova rozhodnúť „kráčať po ceste tvojich ustanovení, Pane“ (porov.v.8), dôverujúc jemu a jeho slovu, jedinému zdroju pokoja.

Na jeho perách vtedy zaznejú slová žalmistu, ktorý už od úsvitu vyznáva svoju vieru: „Bože, tu si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša...Veď tvoja milosť je lepšia než život“ (Ž 63,2.4). S dušou posilnenou môže vykročiť v ústrety novému dňu.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIII. č. 1/2003