TÚŽBA PO BOŽOM CHRÁME, Žalm 84

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 28. augusta 2002.

Pokračujeme v našom putovaní žalmami liturgie chvál. Teraz sme počuli Žalm 84, podľa židovskej tradície pripísaný „synom Koreho”, kňazskej rodine, ktorá konala liturgickú službu a strážila prah stanu archy Zmluvy (porov. 1Krn 9, 19).

Ide o ľúbezný spev preniknutý mystickou túžbou po Bohu života opätovne oslavovaného (porov. Ž 84, 2-4. 9. 13) pod titulom „Pán zástupov”, to je ako Pán nebeských zástupov, teda kozmu. Na druhej strane tento titul mal osobitný vzťah k arche, uchovávanej v chráme, ktorá sa volala „archa Boha zástupov, ktorý tróni nad cherubmi” (1Sam 4,4; porov. Ž 80,2). Bola vnímaná ako znamenie Božej ochrany v dňoch nebezpečenstva a vojny (porov. 1Sam 4, 3-5; 2 Sam 11, 11).

Na pozadí celého žalmu sa predstavuje chrám, ku ktorému putuje zástup veriacich. Zdá sa, že je to v jesennom období, pretože sa hovorí o „prvom daždi”, ktorý mierni letné horúčavy (porov. Ž 84,7). Preto by bolo možné myslieť na púť na Sion na tretí hlavný sviatok hebrejského roka, na slávnosť Stánkov, ktorý je spomienkou na putovanie Izraela na púšti. Chrám sa predstavuje so všetkým svojím čarom od začiatku až do konca žalmu. V úvode (porov. v. 2-4) nachádzame obdivuhodný a lahodný obraz vtákov, ktorí si urobili svoje hniezda vo svätyni, čo je závideniahodné privilégium. To je obraz šťastia tých, ktorí ako kňazi chrámu majú stály domov v Božom dome a tešia sa z jeho útulnosti a pokoja. Celé bytie veriaceho totiž priam pod fyzickým a inštinktívnym tlakom smeruje k Pánovi: „Túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému” (v. 3). Chrám sa potom znova objaví v závere žalmu (porov. v. 11-13). Pútnik vyjadrí svoje veľké šťastie, že môže byť nejaký čas v nádvoriach Božieho domu a toto duchovné šťastie stavia do protikladu k ilúzii modloslužby, ktorú spája so „stanmi bezbožníkov”, čiže s ničotnými chrámami nespravodlivosti a zvrátenosti.

Iba vo svätyni živého Boha je svetlo, život a radosť a „Blažený človek, čo sa spolieha” na Pána a kráča cestou počestnosti (porov. v. 12-13). Obraz putovania nás privádza do stredu žalmu (porov. v. 5-9), kde sa rozvíja iné najvýznamnejšie putovanie. Ak je blažený ten, kto trvalo prebýva v chráme, blaženejší je ten, kto sa rozhodne podniknúť cestu viery do Jeruzalema.

Aj Cirkevní otcovia vo svojich komentároch k Žalmu 84 dávajú osobitný dôraz na verš 6.: „Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť.” Staré preklady žaltára hovorili o rozhodnutí uskutočniť „výstupy” do svätého mesta. Pre Otcov sa totiž púť na Sion stala symbolom trvalého postupu spravodlivých k „večným stánkom”, kde Boh prijíma svojich priateľov v plnej radosti (porov. Lk 16, 9).

Chceli by sme sa chvíľku zdržať pri tomto mystickom „výstupe”, ktorý nachádza v pozemskom putovaní obraz a znamenie. Urobíme tak slovami kresťanského spisovateľa zo siedmeho storočia, opáta kláštora na Sinaji.

Ide tu o Jána Klimaka, ktorý venoval celý traktát - Schody raja - tomu, aby objasnil nespočetné stupne, po ktorých sa stúpa v duchovnom živote. V závere svojho diela dáva slovo samej láske umiestnenej na najvyššom stupni duchovného pokroku.

On pozýva a povzbudzuje tým, že predkladá pocity a konanie ponúknuté naším žalmom: „Stúpajte, bratia, vystupujte. Pestujte, bratia, vo svojom srdci živú túžbu stále stúpať (porov. Ž 84, 6). Počúvajte Písmo, ktoré vyzýva: ,Poďme, vystúpme na Pánov vrch, do domu' nášho Boha (Iz 2, 3), ktorý dáva našim nohám rýchlosť jeleňa a ktorý nám dáva ako cieľ najvyššie miesto, aby sme v nasledovaní jeho ciest uspeli ako víťazi (porov. Ž 18, 33). Poponáhľajme sa teda, ako je napísané, kým sa všetci nestretneme v jednote viery pred Božou tvárou a kým nedospejeme k jeho poznaniu a k zrelosti dokonalého muža, k plnému veku Krista" (porov. Ef 4,3) (La Scala del Paradiso, Roma 1989, p. 355).

Žalmista myslí predovšetkým na konkrétnu púť, ktorá vedie na Sion z rozličných miest Svätej zeme. Dážď, ktorý práve padá, sa mu javí ako predobraz radostných požehnaní, ktoré ho zahalia ako plášť (porov. Ž 84,7), keď bude pred Pánom v chráme (porov. v. 8). Namáhavá cesta „údolím plaču” (porov. v. 7) sa premení na istotu, že cieľom je Boh, ten, ktorý dáva silu (porov. v. 8), vypočuje prosbu veriaceho (porov. v. 9) a stáva sa jeho ochranným štítom (porov. v. 10).

Práve v tomto svetle sa konkrétna púť premieňa - ako to vytušili Otcovia - na podobenstvo celého života, ktorý sa rozprestiera medzi vzdialenosťou a dôvernosťou s Bohom, medzi tajomstvom a zjavením. Aj v púšti každodenného života šesť dní všednej práce je požehnaných, osvetlených a posvätených stretnutím sa s Bohom v siedmy deň liturgiou a modlitbou v nedeľnom stretnutí.

Kráčajme teda, aj keď sme v „údolí plaču”, s pohľadom pevne upretým na ten jasný cieľ pokoja a spoločenstva. Aj my opakujeme v svojom srdci záverečné blahoslavenstvo, podobné antifóne, ktorú nám vnuká žalm: „Bože zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba” (v. 13).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 4/2002