CHVÁLOSPEV O BOHU STVORITEĽOVI, Žalm 148

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 17. júla 2002

Žalm 148., ktorý sa práve vzniesol k Bohu, je naozaj „chválospevom stvorení”, je to akoby Te Deum Starého zákona, kozmické aleluja, ktoré do Božej chvály zahŕňa všetko a všetkých.

Jeden súčasný exegéta ho komentuje takto: „Žalmista volá všetky bytosti menom a zaraďuje ich: hore je nebo, dve nebeské telesá podľa času a vedľa nich hviezdy; na jednej strane sú ovocné stromy, na druhej cédre; v jednej rovine plazy, v druhej vtáky; tu sú kniežatá a tam národy; v dvoch radoch - možno držiac sa za ruku - mládenci a dievčatá... Boh im určil ich miesto a úlohu; človek ich prijíma a dáva im miesto v reči a takto usporiadaných ich vedie na liturgické slávenie. Človek je „pastier bytia” alebo „liturgia stvorenia” (L. Alonso Schökel, Trenta salmi: poesia e preghiera, Bologna 1982, p. 499).

Sledujme aj my tento univerzálny chór, ktorý zaznieva na nebeskej klenbe a ktorý má za chrám celý vesmír. Nechajme sa strhnúť duchom chvály, ktorú všetky stvorenia vznášajú k ich Stvoriteľovi.

V nebi nachádzame spevákov hviezdneho vesmíru: najvzdialenejšie nebeské telesá, zástupy anjelov, slnko a mesiac, žiariace hviezdy, „nebesia nebies” (porov. v. 4), čo je hviezdny priestor, horné vody, ktoré si človek Biblie predstavuje ako uchovávané v nádržiach, prv než sa vylejú ako dážď na zem.

Aleluja, to jest výzva „chváliť Pána” zaznieva najmenej osemkrát a má za konečný cieľ harmóniu nebeských bytostí: „Vydal zákon, ktorý nepominie”.

Pohľad sa potom obracia na pozemský horizont, kde sa rozvíja sprievod spevákov, najmenej dvadsiatich dvoch, čo znamená určitý druh abecedy chvály, rozsiaty na našej planéte. Sú tu morské obludy a priepasti, symboly vodného chaosu, na ktorom je položená zem (porov. Ž 24, 2) podľa kozmického poňatia starých Semitov.

Cirkevný otec svätý Bazil poznamenáva: „Žalmista nepohrdol ani priepasťou a prijal ju do všeobecného chóru stvorenia a tak v jazyku sebe vlastnom harmonicky doplňuje aj ona hymnus na Stvoriteľa” (Homiliae in hexaemeron, 111, 9: PC 29, 75).

Sprievod pokračuje tvorstvom atmosféry: ohňom bleskov, krupobitím, snehom, hmlou a víchricou, ktorá sa chápe ako rýchly Boží posol (porov. Ž 148,8).

Ďalej vystupujú vrchy a pahorky, podľa ľudského chápania najstaršie stvorenstvo na zemi (porov. v. 9a). Kráľovstvo rastlín predstavujú ovocné stromy a cédre (porov. v. 913). Svet živočíchov naopak, reprezentujú divá zver a dobytok, plazy a okrídlené vtáctvo (porov. v. 10).

A nakoniec je tu človek, ktorý predsedá liturgii stvorenia. Vymedzuje sa podľa každého veku a odlišnosti: deti, mladí a starci, kniežatá, králi a národy (porov. v. 11-12).

Zverme teraz svätému Jánovi Zlatoústemu úlohu, aby súhrnne prezrel tento nesmierny chór. On to robí slovami, ktoré sa týkajú aj chválospevu troch mládencov v ohnivej peci, o ktorom sme rozjímali v minulej katechéze.

Veľký Cirkevný otec a konštantínopolský patriarcha tvrdí: „Svätí pre svoju priamosť ducha, keď sa chystajú vzdávať vďaky Bohu, zvyknú volať mnohých, aby mali účasť na ich chvále a povzbudzujú ich, aby sa zúčastnili spolu s nimi na tejto krásnej liturgii. Toto urobili aj traja mládenci v ohnivej peci, keď volali celé stvorenie ku chvále za prijaté dobrodenia a spievať hymny Bohu (Dan 3).

To isté robí aj tento žalm, keď volá obidve časti sveta, tú, ktorá je na výsostiach, a tú, ktorá je dolu, tú poznateľnú zmyslami a tú, poznateľnú rozumom. Tak urobil aj prorok Izaiáš, keď povedal: „Plesaj, nebo, a jasaj, zem, lebo Pán sa zľutúva nad svojimi biednymi" (Iz 49,13). A opäť to vyjadruje žaltár: „Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho, vrchy poskakovali ako barance, pahorky ako jahňatá” (Ž 114, l. 4). A inde v Izaiášovi: „Z oblakov nech prší spravodlivosť” (Iz 45,8). Teda svätí, ktorí sa nepokladajú sami za dostatočných vzdávať chválu Pánovi, obracajú sa na všetky strany a zapájajú všetkých do spoločného chválospevu” (Expositio in psalmum CXLVIII: PG 55, 484-486).

 Aj my sme vyzvaní, aby sme sa pridružili k tomuto nesmiernemu chóru a stali sa tak výslovným hlasom všetkého stvorenia a chválili Boha v dvoch základných dimenziách jeho tajomstva. Na jednej strane sa musíme klaňať jeho transcendentnej veľkosti, pretože „jeho meno je vznešené, jeho veleba prevyšuje zem i nebesia”, ako hovorí náš žalm (v. 13). Na druhej strane uznávame jeho dobrotivosť, ktorou k nám zostupuje, pretože Boh je blízky svojim tvorom a osobitne prichádza na pomoc svojmu ľudu: „Svojmu ľudu dáva veľkú moc... ľudu, ktorý je mu blízky (v. 14), ako ďalej potvrdzuje žalmista.

Zoči-voči pred tvárou všemohúceho a milosrdného Boha prijímame teda pozvanie svätého Augustína, aby sme ho chválili, vyvyšovali a oslavovali skrze jeho diela: „Keď pozoruješ tieto stvorenia a tešíš sa z nich, dvíhaš sa k Umelcovi toho všetkého a zo stvorených vecí cestou rozumu uvažuješ o jeho neviditeľných vlastnostiach, vtedy sa povznáša jeho vyznávanie na zemi i na nebi... Ak sú krásne jeho stvorenia, ako by nebol krajší Stvoriteľ?” (Esposizioni sui Salmi, IV. Roma 1977, pp. 887-889).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 4/2002