VZNEŠENOSŤ PÁNA - STVORITEĽA, Žalm 93

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii veriacich v aule Pavla VI. 3. júla 2002

„Stvoriteľ sveta nesmierny

Tvoj svet je súhrou zázrakov:

pramene, moria, potoky

sa napájajú z oblakov.

Mračná si zdvihol k oblohe,

na zemi dal si riekam tiecť,

ich vlaha tíši páľavu

a oživuje tento svet.“

Podstatný obsah Žalmu 93, pri ktorom sa dnes zastavíme, sugestívne vyjadruje niekoľko veršov hymnu, ktorý liturgia hodín predkladá v pondelkových vešperách:

Prv, než vstúpime do srdca žalmu, v ktorom panuje obraz vôd, chcem vystihnúť základnú tonalitu, literárny druh, ktorý tu vládne. Znalci Biblie totiž tento náš žalm ako aj nasledujúce 96-99 označujú ako „spev o Pánovi, Kráľovi“. Vyzdvihuje Božie kráľovstvo, prameň pokoja, pravdy a lásky, ktorý my vzývame v modlitbe Otče nás, keď prosíme: „Príď kráľovstvo tvoje“. Žalm 93 sa totiž otvára správa so slávnostným zvolaním  takto: „Pán kraľuje“. (v.1). Žalmista oslavuje aktívnu Božiu a spásnu kráľovskú dôstojnosť, ktorá utvára svet a vykupuje človeka. Pán nie je nevšímavým vládcom, ktorý je odsťahovaný na svojom vzdialenom nebi, ale je prítomný uprostred svojho ľudu ako mocný Spasiteľ a veľký v láske.

V prvej časti hymnusu chvály vystupuje do popredia Pán, Kráľ. Ako zvrchovaný panovník sedí na tróne slávy na pevnom a večnom tróne (porov.v.2). Jeho plášťom je jas nadprirodzenosti, pásom jeho rúcha je všemohúcnosť (porov. v.1). V srdci žalmu sa zjavuje práve všemohúca zvrchovanosť Boha charakterizovaná dojímavým obrazom rozbúrených vôd.

Žalmista osobitne zdôrazňuje „hlas“ riek, čiže hukot ich vôd. Účinne pôsobí hukot veľkých vodopádov, ktorý ohlušuje sluch a celým telom preniká chvenie, pocit hrozivej sily. Žalm 42 vyvoláva tento pocit, keď hovorí: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; všetky tvoje krútňavy a prívaly prešli ponad mňa” (v. 8). Voči tejto sile prírody sa ľudská bytosť cíti maličká. Žalmista ju preto berie ako odrazový mostík, aby vyzdvihol o to väčšiu Pánovu moc. Trojnásobnému opakovaniu výrazu „pozdvihujú rieky” (porov. Ž 93,3) svoj hlas zodpovedá trojnásobné potvrdenie vyššej moci Boha.

Cirkevní otcovia radi komentujú tento žalm tak, že ho aplikujú na Krista, „Pána a Spasiteľa”. Origenes, ktorého do latinčiny preložil svätý Hieronym, tvrdí: „Pán kraľuje, velebou sa zaodel, teda ten, ktorý sa predtým triasol v biede tela, teraz žiari v majestáte božstva.” Pre Origena rieky a vody, ktoré pozdvihujú svoj hlas, predstavujú „významné postavy prorokov a apoštolov,” ktorí „ohlasujú chválu a slávu Pána a oznamujú jeho súdy celému svetu” (porov. 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, pp. 666-669).

Svätý Augustín rozvíja ešte väčšmi symbol riek a morí. Ako rieky plné tečúcich vôd, čiže apoštoli plní Ducha Svätého, a tak silní, sa už neboja a napokon pozdvihujú svoj hlas. Ale „keď Krista začalo ohlasovať toľko hlasov, more sa začalo vzdúvať”. V rozbúrení mora sveta, poznamenáva Augustín, sa zdalo, že sa loďka Cirkvi v strachu kolíše, ohrozovaná hrozbami a prenasledovaniami, ale „obdivuhodný je Pán výsostiach”: on „kráčal po moci a utíšil vlny” (Esposizioni sui salmi, III, Roma 1976, p. 231).

Boh, ktorý je Pánom všetkých vecí, všemohúci a neporaziteľný, je teda vždy blízky svojmu ľudu a dáva mu svoje ponaučenia. To je myšlienka, ktorú ponúka Žalm 93 v poslednom verši. Po najvyššom tróne na nebesiach nasleduje trón archy jeruzalemského chrámu, po moci jeho kozmického hlasu vstupuje sladkosť jeho svätého a neomylného slova: „Veľmi vierohodné sú tvoje svedectvá; tvojmu domu, Pane, patrí posvätná úcta po všetky časy” (v. 5).

Tak sa končí krátky hymnus, ktorý však obsahuje veľký prosebný vzdych. Je to modlitba, ktorá plodí dôveru a nádej vo veriacich, ktorí sa často cítia zmietaní a boja sa pohltení búrkami dejín a zasiahnutí hroziacimi temnými silami.

Ohlas tohto žalmu môžeme rozpoznať v Jánovej Apokalypse, kde inšpirovaný autor opisuje veľké nebeské zhromaždenie, ktoré oslavuje porážku utlačovateľského Babylonu, a hovorí: „Potom som počul akoby hlas veľkého zástupu a ako hukot mnohých vôd a ako rachot mocného hromobitia, ktorý volal: ,Aleluja!' Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh” (19, 6).

Uzavrieme našu úvahu o Žalme 93 tým, že dáme slovo svätému Gregorovi Nazianzskému, vynikajúcemu „teológovi medzi Otcami”. Urobíme to krásnou básňou, v ktorej chvála na Boha, vládcu a stvoriteľa, naberá trinitárny aspekt: „Ty, (Otče,) si stvoril vesmír, každej veci si dal miesto, ktoré jej patrí, a zachovávaš ju silou svojej prozreteľnosti... Tvoje Slovo je Boh Syn: Je totiž jednej podstaty s Otcom a je mu rovnaký v sláve. On harmonicky usporiadal vesmír, aby kraľoval nad všetkým. A Duch Svätý, Boh, ktorý všetko objíma, stará sa o každú vec a chráni ju. Budem ťa ohlasovať, živá Trojica, samotný a jediný panovník..., neotrasiteľná sila, ktorá vládne v nebi, pohľad, ktorý je zraku neprístupný, ale hladí na celý vesmír a pozná každú tajnú hlbinu zeme až do priepastí. Ó, Otče, buď mi milostivý: ... kiež môžem nájsť milosrdenstvo a milosť, lebo tvoja je sláva a milosť až do vekov bez konca” (Carme 31, in: Poesie 1, Roma 1994, pp. 65-66).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 4/2002