OSLAVA BOHA, STVORITEĽA, Žalm 92

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. júna 2002

Žalmu 92., ktorý práve zaznel ako spev spravodlivého človeka Bohu Stvoriteľovi, dávna hebrejská tradícia vyhradzuje osobitné miesto. Titul na začiatku žalmu totiž naznačuje, že žalm je určený sobotnému dňu (porov. v. l). Je to teda hymnus, ktorý stúpa k večnému a vznešenému Pánovi, keď zapadne piatkové slnko a nastupuje svätý deň modlitby, rozjímania, pokojného odpočinku tela i duše.

V strede žalmu sa týči slávna a veľkolepá postava najvyššieho Boha (porov. v. 9), okolo ktorého sa rysuje harmonický a pokojný svet. Pred ním stojí aj osoba spravodlivého a ten je podľa chápania vzácneho Starému zákonu zahrnutý blahobytom, radosťou a dlhým životom ako prirodzeným dôsledkom jeho čestného a verného života. Ide tu o takzvanú „teóriu odplaty”, podľa ktorej sa už tu na zemi každý delikt potrestá a každý dobrý skutok odmení. Aj keď je v tejto vízii prvok pravdy, predsa - ako to vytuší Jób a ako to zdôrazní Ježiš (porov. Jn 9, 2-3) - realita ľudskej bolesti je oveľa zložitejšia a nemožno ju tak ľahko zjednodušovať. Ľudské utrpenie totiž treba posudzovať z hľadiska večnosti.

Ale preskúmajme teraz tento múdroslovný hymnus z liturgických ohybov. Zakladá sa na výraznej výzve k chvále, k radostnému spevu vďaky, k slávnostnej hudbe skandovanej na desaťstrunovej harfe, lutne a citare (porov. v. 2-4). Lásku a vernosť Pána treba oslavovať liturgickým spevom sprevádzaným „umením” (porov. Ž 47,8). Táto výzva platí aj pre naše slávenia, aby sa im dostalo jasu nielen v slovách a obradoch, ale aj v melódiách, ktoré ich oživujú.

Po tejto výzve, - aby sa nestratila vnútorná ani vonkajšia niť modlitby, opravdivý a vytrvalý dych verného ľudstva -, Žalm 92 predkladá akoby v dvoch črtách profil bezbožníka (porov. v. 7-10) a spravodlivého (porov. v. 13-16). Bezbožník je totiž postavený pred tvár Pána, „najvyššieho naveky” (v. 9), ktorý zničí svojich nepriateľov a rozpráši všetkých zločincov (porov. v. 10). Lebo len v Božom svetle sa dá pochopiť v hĺbke dobro i zlo, spravodlivosť a zvrátenosť.

Postava hriešnika je načrtnutá obrazom z rastlín: „Hriešnici rastú ako tráva a kadejakí zločinci prekvitajú” (v. 8). Ale tento rozkvet je určený, aby uschol a stratil sa. Žalmista totiž množí slová a výrazy, ktoré opisujú skazu: „Večná záhuba ich neminie... Tvoji protivníci zahynú a rozprášení budú všetci zločinci” (v. 8, 10).

Pri koreni tohto katastrofického konca je hlboké zlo, ktoré obsadilo myseľ a srdce zvrhlíka: „Nerozumný človek to nevie a blázon to nechápe” (v. 7). Tu použité prívlastky patria do múdroslovnej reči a označujú brutalitu, slepotu a tuposť, ktorá si myslí, že môže vyčíňať na tvári zeme bez mravných výčitiek a klamať sa, že Boh je vzdialený a že je mu to ľahostajné. Naproti tomu modliaci sa je si istý, že Boh sa skôr alebo neskôr zjaví na obzore, aby nastolil spravodlivosť a zohol aroganciu pochabého (porov. Ž 14).

A potom tu vidíme postavu spravodlivého načrtnutú v bohatom obraze, plnom farieb. Aj v tomto prípade sa autor utieka k obrazu zo sveta rastlín, ktorý je svieži a plný zelene (porov. Ž 92,13-16). Na rozdiel od bezbožníka, ktorý je ako tráva na poli, bujná, ale krátko trvajúca, spravodlivý sa týči k nebu pevne a majestátne ako palma a céder z Libanonu. Na druhej strane spravodliví sú zasadení „v dome Pánovom” (v. 14), to znamená, že majú tak ako nikdy pevný a trvalý vzťah k chrámu a teda k Pánovi, ktorý si ho určil za príbytok.

Kresťanská tradícia si bude pohrávať s dvojakým významom gréckeho slova Phoinix použitého pri preklade hebrejského výrazu, ktorý označuje palmu. Phoinix je grécky názov pre palmu, ale aj pre vtáka, ktorý sa nazýva „fenix”. A je známe, že fenix bol symbolom nesmrteľnosti, pretože jestvovala predstava, že tento vták sa znova rodí zo svojho popola. Kresťan má podobnú skúsenosť vďaka svojej účasti na Kristovej smrti, prameni nového života (Porov. Rim 6, 3-4). Boh, „hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom” - hovorí List Efezanom - „a s ním nás vzkriesil” (2, 5-6).

Ešte iný obraz predstavuje spravodlivého a ten je živočíšneho typu, určený na to, aby vyzdvihol silu, ktorú Boh darúva aj keď už vtrhne staroba: „Mne však dávaš silu, akú má byvol s rohami, mažeš ma žírnym olejom” (Ž 92,11). Na jednej strane dar božskej sily umožňuje triumfovať a dáva bezpečnosť (porov. v. 12); na druhej strane slávne čelo spravodlivého je posvätené olejom, z ktorého vyžaruje energia a požehnanie, ktoré ochraňuje. Žalm 92. je teda optimistickým hymnom umocneným aj hudbou a spevom. Oslavuje dôveru v Boha, ktorý je prameňom jasnosti a pokoja, aj keď je pritom zdanlivý úspech bezbožníka. Tento pokoj, ktorý je nedotknutý aj v starobe (porov. v. 15), je obdobím prežívaným naďalej v plodnosti a bezpečnosti.

Ukončíme slovami Origena, preloženými svätým Hieronymom, ktoré sa začínajú vetou, v ktorej žalmista hovorí Bohu: „Mažeš ma žírnym olejom” (v.11). Origenes to komentuje: „Naša staroba potrebuje Boží olej. Tak ako naše telá, keď sú unavené, sa osviežia len tak, že ich pomažeme olejom, tak ako plamienok v lampe zhasne, keď sa nepripája k oleju, tak aj plamienok mojej staroby potrebuje na vzrast olej Božieho milosrdenstva. Napokon aj apoštoli vystupujú na Olivovú horu (porov. Sk l,12), aby prijali svetlo Pánovho oleja, pretože boli unavení a ich lampy potrebovali Pánov olej... Preto prosme Pána, aby naša staroba a každá naša únava i všetky naše temnoty boli osvietené Pánovým olejom” (74 Omelie sul Libro dei Salmi, Milano 1993, pp. 280-282).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 3/2002