OBNOVA JERUZALEMA, Žalm 147, 12-20

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 5. júna 2002

Chvál, Jeruzalem, žalm, ktorý bol teraz prednesený, je vzácny kresťanskej liturgii. Liturgia často spieva Žalm 147 a aplikuje ho na Božie slovo, ktoré sa „rýchlo šíri” po zemi, ale aj na Eucharistiu, ozaj najlepšiu pšenicu, ktorú nám Boh uštedruje, aby „sýtil” hlad človeka (porov. v. 14-15).

Origenes v jednej zo svojich homílií, preložených a rozšírených na Západe svätým Hieronymom, komentuje náš žalm tak, že spája práve Božie slovo a Eucharistiu: „My čítame sväté Písma. Myslím, že evanjelium je Kristovo telo; myslím, že sväté Písma sú jeho náuka. A keď hovorí: Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv (Jn 6, 53), hoci tieto slová možno chápať aj o Tajomstve (eucharistickom), predsa Kristovo telo a jeho krv sú skutočne slová Písma, je to Božia náuka. Keď pristupujem k Tajomstvu (eucharistickému), a padne nám čo len odrobinka, cítime sa stratení. A keď počúvame Božie slovo a do uší sa nám vlieva Božie slovo a Kristovo telo a jeho krv a my myslíme na niečo iné, nevystavujeme sa veľkému nebezpečenstvu?” (74 Omelie sul Libro dei Salmi, Milano 1993, pp. 543-544).

Odborníci poznamenávajú, že tento žalm treba spojiť s predchádzajúcim do jednej skladby, ako je to v hebrejskom origináli. Máme tak totiž jeden ucelený chválospev na počesť stvorenia a vykúpenia, ktoré uskutočnil Pán. Otvára sa radostnou výzvou k chvále: „Chváľte Pána, lebo je dobré ospevovať nášho Boha, lebo je milé hlásať jeho slávu” (Ž 147,l).

Ak zameriame našu pozornosť na úryvok, ktorý sme práve počuli, môžeme rozlíšiť tri momenty chvály uvedené výzvou, ktorá sa obracia na sväté mesto Jeruzalem, aby chválilo a oslavovalo svojho Pána (porov. Ž 147,12).

V prvom bode (porov. v. 13-14) vystupuje na scénu Boží historický čin. Je opísaný sériou symbolov, ktoré predstavujú dielo ochrany a opory, ktoré poskytol Pán mestu na Sione a jeho synom. Predovšetkým sa tu pripomínajú „závory brán”, ktoré spevňujú a robia nedobytnými brány Jeruzalema. Azda tu žalmista naráža na Nehemiáša, ktorý opevnil sväté mesto znovu postavené po trpkom zážitku babylonského exilu (porov. Neh 3, 3. 6. 13-15; 4, 1-9; 6, 15-16; 12, 27-43). Brána je okrem iného znakom, ktorý označuje celé mesto v jeho súdržnosti a pokoji. V jeho vnútri, predstavenom ako bezpečné lono, sa synovia Siona, teda mešťania, tešia pokoju a istote, zahalení ochranným plášťom Božieho požehnania.

Obraz radostného a pokojného mesta sa zvýrazňuje ako najvyšší a drahocenný dar pokoja, ktorý zaisťuje bezpečnosť hraníc. Ale práve preto, že pre Bibliu pokoj - shalom nie je negatívny pojem, ktorý by vyjadroval neprítomnosť vojny, ale je to pozitívna predstava blahobytu a prosperity, hľa, preto žalmista hovorí o nasýtení „najlepšou pšenicou”, to jest o vynikajúcom obilí s klasmi plných zŕn. Pán teda posilnil obranu Jeruzalema (porov. Ž 87,3) a dal, aby naň zostúpilo jeho požehnanie (porov. Ž 128, 5; 134, 3) a rozšíril ho na celú krajinu a tak jej daroval pokoj (porov. Ž 122,6-8) a nasýtil svoje deti (Ž 132,15).

V druhej časti žalmu (porov. Ž 147,15-18) sa Boh predstavuje predovšetkým ako Stvoriteľ. Dvakrát sa totiž spája jeho tvorčie dielo so slovom, ktoré vyvolalo bytie k životu: „Boh povedal: ,Buď svetlo!' A bolo svetlo... Svoj rozkaz na zem zosiela... Zošle svoje slovo” (porov. Gn 1,3; Ž 147,15. 18).

Vidíme, ako na pokyn Božieho slova prepuknú a stabilizujú sa dve základné obdobia. Na jednej strane dáva Pán zostúpiť na zem zime malebne predstavovanej snehom bielym ako vlna, srieňom podobným popolu, krupobitím porovnávaným s omrvinkami chleba a mrazom, ktorý všetko zoviera (porov. v. 16-17). Na druhej stane je tu Boží príkaz, aby vial teplý vietor, ktorý prináša leto a roztápa ľady: vody dažďov a potokov môžu takto voľne tiecť a zavlažovať zem a zúrodňovať ju.

Božie slovo je teda pri koreni zimy i tepla, cyklu ročných období a kolobehu života v prírode. Ľudstvo je pozvané, aby uznalo Stvoriteľa a ďakovalo mu za základný dar vesmíru, ktorý ho obklopuje, dáva mu dýchať, živí ho a udržuje.

Prejdeme teraz k tretiemu, poslednému prvku nášho hymnusu chvály (porov. v. 19-20). Je to návrat k Pánovi dejín, od ktorého sme vyšli. Božie slovo prináša Izraelu ešte väčší a vzácnejší dar, dar Zákona, Zjavenia. Je to osobitný dar: „Neurobil tak iným národom, nezjavil im svoje zámery (v. 20).

Biblia je teda pokladom vyvoleného ľudu, ku ktorému sa treba pripútať s láskou a vernou oddanosťou. To je to, čo hovorí Mojžiš Hebrejom v Knihe Deuteronómium: „Kde je národ taký slávny, ktorý by mal také spravodlivé prikázanie a ustanovenia, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?” (Dt 4, 8).

Ako sú dva slávne Božie činy v stvorení a v dejinách, tak sú dve zjavenia: jedno zapísané v samej prirodzenosti a otvorené všetkým, druhé darované vyvolenému rudu, ktorý musí o ňom svedčiť a oznámiť ho celému rudstvu, a ktoré je obsiahnuté v Svätom písme. Dve rozličné zjavenia, ale jeden je Boh a jediné je jeho slovo. Všetko povstalo skrze Slovo — povie raz v prológu evanjelia Ján — a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. Slovo sa teda stalo aj „telom”, to znamená, že vstúpilo do dejín a postavilo si svoj príbytok medzi nami (porov. Jn 1, 3. 14). 

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 3/2002