Katechéza Svätého Otca Františka 15. 2. 2017

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?
V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.
Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.
Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu.
Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním.
To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás.
Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje.
Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. „Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?“ – Boh ma miluje. – „Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?“ – Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.
Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého „kanálmi“ sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých.
A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)