BOH SA ZJAVÍ A BUDE SÚDIŤ, Hab 3, 2-4. 13a. 15-19

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 15. mája 2002

Liturgia chvál nám predkladá sériu biblických chválospevov veľkej duchovnej intenzity, aby nám priblížila základnú modlitbu žalmov. Dnes sme počuli vzor vzatý z tretej a poslednej kapitoly Knihy proroka Habakuka. Tento prorok žil na konci 7. storočia pred Kristom, keď sa Judejské kráľovstvo cítilo ako zovreté medzi rozpínavými supermocnosťami, z jednej strany Egyptom a z druhej strany Babylonskom.

Mnohí vedci však pokladajú tento záverečný hymnus za citáciu. V dodatku ku krátkemu Habakukovmu spisu by mal byť teda vsadený vlastný liturgický spev „v tóne žalospevu”, aby bol sprevádzaný „na strunovom nástroji”, ako hovoria dve poznámky, na začiatku a na konci chválospevu (porov. Hab 3,1.19b). Liturgia chvál zaradujúc niť dávnej modlitby Izraela nás vyzýva, aby sme túto skladbu pretvorili na kresťanský spev, a vyberá z neho niektoré významné verše.

Hymnus, ktorý sa vyznačuje aj pozoruhodnou básnickou silou, predstavuje veľkolepý obraz Pána (porov. v. 3-4). Jeho postava sa vznáša slávnostne nad celou scenériou sveta a vesmír preniká hrmot jeho krokov. Vystupuje od juhu z Temanu a vrchu Faran (porov. v. 3), to jest z priestoru Sinaja, sídla veľkej zjavujúcej sa epifánie Izraelovi. Aj Žalm 68 opisuje „Pána, ktorý tiahne zo Sinaja do svätyne” (porov. v. 18) v Jeruzaleme. Jeho zjav je podľa stálej biblickej tradície celý obklopený svetlom (porov. Hab 3,4).

Je to vyžarovanie jeho transcendentného tajomstva, ktoré sa však oznamuje ľudstvu: svetlo je totiž mimo nás, nemôžeme ho zastaviť alebo zadržať, a predsa nás zaplavuje, osvecuje a zahrieva. Tak aj Boh, je vzdialený, a predsa blízky, neuchopiteľný, a predsa vedľa nás, ba je ochotný byť s nami a v nás. Na zjavenie jeho majestátu odpovedá zo zeme chór chválou: je to odpoveď kozmu, určitý druh modlitby, ktorej človek dáva hlas.

Kresťanská tradícia prežívala tento vnútorný zážitok nielen vo vnútri osobnej spirituality, ale aj v odvážnych umeleckých výtvoroch. Keď zanecháme majestátne katedrály stredoveku, pripomeňme predovšetkým umenie kresťanského východu s jeho obdivuhodnými ikonami a s geniálnou architektúrou jeho chrámov a kláštorov.

Chrám svätej Sofie v Konštantinopole zostane v tomto smere určitým druhom základného typu, pokiaľ ide o vymedzenie priestoru pre kresťanskú modlitbu, v ktorom prítomnosť a nezadržateľnosť svetla dovoľujú precítiť tak intimitu, ako aj transcendentnosť božskej skutočnosti. Toto svetlo preniká celé modliace sa spoločenstvo až do špiku kostí a zároveň ho vyzýva, aby prekonalo samo seba a celé sa ponorilo do nevýslovného tajomstva. Rovnako významné sú umelecké a duchovné proporcie, ktoré charakterizujú kláštory tejto kresťanskej tradície. V týchto opravdivých a vlastných posvätných priestoroch - a myšlienka bezprostredne zalieta na vrch Athos - čas obsahuje v sebe znak večnosti. Božie tajomstvo sa zjavuje a skrýva v týchto priestoroch skrze ustavičnú modlitbu mníchov a pustovníkov stále zhromaždených a podobných anjelom.

Ale vráťme sa k chválospevu proroka Habakuka. Pre posvätného autora Pánov vstup do sveta má presný význam. Chce vstúpiť do dejín ľudstva „v týchto rokoch”, ako sa dvakrát opakuje v druhom verši, aby súdil a zlepšil tieto udalosti, ktoré my sprevádzame takým zmäteným a často zvráteným spôsobom.

Boh teda ukazuje svoje rozhorčenie (porov. v. 2) nad zlom. A spev referuje o sérii neúprosných božských zákrokov bez toho, žeby vymedzil, či ide o činy priame alebo nepriame. Pripomína sa exod Izraela, pri ktorom bola faraónova jazda potopená v mori (porov. v.15). Ale prebleskuje tu aj perspektíva diela, ktoré Pán chce uskutočniť pri stretnutí s novým utláčateľom jeho ľudu. Božský zásah je vykreslený akoby „viditeľným” spôsobom pomocou radu obrazov z roľníckej oblasti: „Figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka” (v. 17). Všetko, čo je znakom pokoja a plodnosti, sa eliminuje a svet sa ukazuje ako púšť. A to je symbol, vzácny prorokom (porov. Jer 4, 19-26; 12, 7-13; 14, 1-10), na ilustráciu Pánovho súdu, ktorý nie je ľahostajný voči zlu, útlaku a nespravodlivosti.

Pred božským vpádom modliaci sa zostáva zdesený (porov. Hab 3, 16), je celý roztrasený, cíti v duši prázdnotu, zachvacuje ho hrôza, pretože Boh spravodlivosti je neomylný, celkom odlišne od pozemských sudcov.

Ale Pánov vstup má aj inú úlohu, ktorú náš spev s radosťou vyzdvihuje. On totiž ani vo svojom rozhorčení nezabúda na súcitnú láskavosť (porov. v. 2). Vystupuje z horizontu svojej slávy, nielen aby zničil pýchu bezbožného, ale aj aby zachránil svoj ľud a svojho pomazaného (porov. v. 13), čiže Izraela a jeho kráľa. On chce byť aj osloboditeľom utláčaných, dať vznik nádeji v srdciach obetí, otvoriť novú éru spravodlivosti.

A tak sa náš chválospev, aj keď je poznačený „tónom žalospevu”, premieňa na hymnus radosti. Ohlásené nešťastia totiž smerujú k oslobodeniu od utláčateľov (porov. v. 15). Preto vyvolávajú radosť spravodlivého, ktorý volá: „Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spásy” (v. 18). K rovnakému správaniu nabáda Ježiš svojich učeníkov v čase apokalyptických pohrôm: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie” (Lk 21, 28).

V Habakukovom chválospeve je prekrásny záverečný verš, ktorý vyjadruje znova získaný pokoj. Pán je tu opísaný - ako to urobil Dávid v 17. Žalme - nielen ako „sila” svojho verného, ale aj ako ten, ktorý mu dáva agilitu, sviežosť, pokoj v nebezpečenstvách. Dávid spieval: „Milujem ťa, Pane, moja sila... Mojim nohám dáva rýchlosť jeleňa a postavil ma na výšinu (Ž 18, 2. 34). Teraz náš spevák volá: „Pán, Boh, je moja sila, dá mi nohy, ako majú jelene, a povedie ma po mojich výšinách” (Hab 3,19). Keď máme pri sebe Pána, nebojíme sa viac upírov ani prekážok, ale ľahkým krokom a s radosťou kráčame vpred i na strmej ceste života.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 3/2002