ZMILUJ SA, BOŽE, NADO MNOU, Žalm 51

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 8. mája 2002

Každý týždeň v piatok sa v liturgii ranných chvál recituje Žalm 51 Mizerere, najobľúbenejší kajúci žalm, ktorý sa spieva a recituje, hymnus, ktorý stúpa z kajúceho hriešnika k milosrdnému Bohu. Mali sme už príležitosť v jednej z predchádzajúcich katechéz predstaviť základný obraz tejto veľkej modlitby. Vstupuje sa tu predovšetkým do zatemnenej oblasti hriechu, aby sa do nej vnieslo svetlo ľudskej kajúcnosti a Božieho milosrdenstva (porov. v. 3-11). Potom sa pokračuje velebením daru Božej milosti, ktorá pretvára a obnovuje ducha i srdce kajúceho hriešnika: a to je žiariaca oblasť, plná nádeje a dôvery (porov. 12-21).

V tejto našej úvahe sa zastavíme niektorými pozorovaniami pri prvej časti Žalmu 51, aby sme prehĺbili niektoré aspekty. Chceli by sme na úvod položiť obdivuhodné božské vyhlásenie na Sinaji, ktoré je akoby portrétom Boha ospevovaného v Mizerere: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech...” (Ex 34,6-7).

Vzývanie na začiatku stúpa k Bohu ako prosba na získanie daru očistenia, ktorý spôsobí, ako povedal prorok Izaiáš, že hriechy „zbelejú ako sneh” a „budú ako vlna”, hriechy, ktoré sú samy v sebe podobné „šarlátu” a „červené ako purpur” (porov. Iz l,18). Žalmista vyznáva svoj hriech zreteľne a bez váhania: „Vedomý som si svojej neprávosti... Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé” (Ž 51,5-6).

Na scénu teda vstupuje osobné svedomie hriešnika, ktorý začína jasne chápať svoje zlo. Je to skúsenosť, ktorá zahŕňa slobodu a zodpovednosť a vedie hriešnika k uznaniu, že porušil puto tým, že si vybral iný spôsob života, než by bol v zhode s Božím slovom. Nasleduje radikálne rozhodnutie k zmene. Toto všetko je zahrnuté v tom „vedomý som si”, v slove, ktoré v hebrejčine neznamená len rozumné prijatie, ale aj životnú voľbu.

A práve to, žiaľ mnohí nerobia, ako nám pripomína Origenes: „Sú niektorí, čo po hriechu sú absolútne pokojní a nepripúšťajú si myšlienku, že zhrešili a ani sa ich nedotýka vedomie spáchaného zla, ale si žijú, ako by sa nič nestalo. Takí by iste necítili potrebu povedať: Svoj hriech mám stále pred sebou. Naopak, keď sa niekto pre hriech vyčerpáva a sužuje, mučia ho výčitky, bez prestania sa trápi a vo svojom vnútri prežíva útoky, ktoré sa dvíhajú proti nemu a uvádzajú ho do zmätku a tak plným právom volá: Niet pokoja pre moje kosti zoči-voči mojim hriechom... Keď teda postavíme pred oči nášho srdca spáchané hriechy a pozorujeme ich jeden po druhom, poznáme ich, hanbíme sa a ľutujeme, čo sme spáchali a tak zmätení a ustrašení oprávnene hovoríme, že niet pokoja pre naše kosti zoči-voči našim hriechom...' (Omelie sui Salmi, Firenze 1991, pp. 277-279). Uznanie a vedomie hriechu je teda plodom citlivosti získanej vďaka svetlu Božieho slova.

Vo vyznaní Mizerere je osobitne zreteľné zdôraznenie: hriech sa nechápe iba vo svojom osobnom a „psychologickom” rozmere, ale je naznačený predovšetkým vo svojej teologickej kvalite. „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil” (Ž 51,6), volá hriešnik, ktorému tradícia dala tvár Dávida, vedomého si cudzoložstva s Betsabe, obžaloby od proroka Nátana za tento zločin i za zločin zabitia jej manžela Uriáša (porov. v. 2; 2 Sam 11-12).

Hriech teda nie je len psychologickou a sociálnou otázkou, ale je to udalosť, ktorá sa dotýka vzťahu k Bohu, ruší jeho zákon, odmieta jeho plán dejín a rozvracia stupnicu hodnôt tým, že „mení tmu na svetlo a svetlo za tmu” (porov. Iz 5,20). Hriech skôr, než je eventuálnym bezprávím proti človeku, je predovšetkým zradou Boha. Symbolické sú slová, ktoré márnotratný syn vyslovuje pred svojím otcom, márnotratným na lásku: „Otče, zhrešil som proti nebu - to je proti Bohu -  i voči tebe” (Lk 15,21).

K tomuto bodu žalmista uvádza iný aspekt, ktorý je celkom priamo spojený s ľudskou skutočnosťou. Je to výrok, ktorý vyvoláva mnohé interpretácie a ktorý sa spája aj s náukou o dedičnom hriechu: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať” (Ž 51,7). Modliaci sa chce naznačiť prítomnosť zla vo vnútri našej bytosti, ako to zrejme vyplýva zo zmienky a počatí a narodení, spôsobe, ako vyjadriť celú existenciu tým, že vychádzame z jeho zdroja. Žalmista však nespája formálne túto situáciu s hriechom Adama a Evy, nehovorí výslovne o dedičnom hriechu.

Je teda jasné, že podľa textu žalmu zlo hniezdi v samej hlbine človeka, je vlastné jeho historickej skutočnosti a preto je rozhodujúca žiadosť o zásah Božej milosti. Sila Božej lásky premáha silu hriechu. Rieka, ktorá šíri zlo, má menšiu silu než zúrodňujúca voda odpustenia: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť” (Rim 5,20).

Touto cestou teológia dedičného hriechu a celý biblický pohľad na hriešneho človeka nepriamo vyvolávajú slová, ktoré súčasne dávajú vidieť svetlo milosti a spásy.

V budúcnosti, keď sa vrátime k tomuto žalmu a jeho ďalším veršom, budeme mať príležitosť odhaliť, že vyznanie viny a vedomie vlastnej biedy neústia do hrôzy alebo prízraku súdu, ale naopak, do nádeje na očistenie, oslobodenie a na nové stvorenie.

Boh nás totiž spasí „nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa” (Tít 3,5-6).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 3/2002