BOH OBNOVUJE ZÁZRAKY SVOJEJ LÁSKY, Žalm 77

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 13. marca 2002

Ked' liturgia hodín vklada do ranných chvál Žalm 77, ktorý sme práve recitovali, chce nám pripomenúť, že začiatok dňa nie je vždy plný svetla. Tak ako sa objavujú pochmúrne dni, ked' je nebo zahalené oblakmi a hrozí búrkami, aj náš život pozná dni plné sĺz a strachu. Preto už na úsvite sa modlitba mení na nárek, prosbu a volanie o pomoc.

Náš žalm je práve takýmto vzývaním, ktoré nástojčivo vystupuje k Bohu, hlboko preniknutým dôverou, ba s istotou, že Boh zasiahne. Pre žalmistu totiž Pán nie je nevšímavý vladár uzavretý do svojho jasného neba, ktorý je ľahostajný voči našim osudom. Z takéhoto dojmu, ktorý nám zavše zviera srdce, vznikajú trpké otázky, ktoré vedú až ku kríze viery. „Vari Boh zabudol na svoju lásku a na svojich vyvolených? Zabudol na minulosť, v ktorej nás podporoval a urobil šťastnými?" Ako uvidíme, takéto otázky zmetie obnovená dôvera v Boha, Vykupiteľa a Spasiteľa.

Sledujme teda vývoj tejto modlitby, ktorá sa začína dramatickým tónom, v úzkosti, a postupne sa otvára jasu a nádeji. Hľa, pred nami je predovšetkým nárek nad smutnou prítomnosťou a nad mlčaním Boha (porov. v. 2-11). K nebu, ktoré je zdanlivo nemé, je vrhnutý výkrik o pomoc, ruky sa zdvíhajú v prosbe, srdce omdlieva v skľúčenosti. V bezsennej noci, plnej sĺz a modlitieb, „sa vracia do srdca", ako hovorí verš 7, spev a ako bezútešný refrén ustavične zaznieva v hĺbke duše. Keď bolesť dosahuje vrchol a chceli by sme, aby sám kalich utrpenia bol odňatý (porov. Mt 26,39), slová vybuchujú a stávajú sa srdcervúcou žiadosťou, ako už bolo povedané (porov. Ž 77, 8-11). Tento výkrik sa pýta na tajomstvo Boha a jeho mlčanie.

Žalmista sa pýta, prečo Boh odmieta, prečo zmenil svoju tvár a svoje počínanie, prečo zabudol na lásku, na prísľub spásy a na milosrdnú nehu? „Pravica Najvyššieho", ktorá vykonala spásne zázraky pri exode, javí sa teraz ako paralyzovaná (porov. v. 11). A toto je opravdivé „súženie", ktoré privádza vieru modliaceho sa do krízy. Keby to tak bolo, bol by Boh na nepoznanie, stal by sa krutou bytosťou alebo jav ako tie modly, ktoré nevedia zachrániť, pretože sú neschopné, ľahostajné a nemohúce. V týchto veršoch prvej časti Žalmu 77 je obsiahnutá celá dráma viery v čase skúšky a mlčania Boha.

Ale máme tu motívy nádeje. Tie sa vynárajú v druhej časti prosby (porov. v. 12-21), ktorá sa podobá hymnusu určenému na to, aby znova navrhol odvážne potvrdenie vlastnej viery aj v temný deň bolesti. Ospevuje sa tu spása v minulosti, ktorá mala svoje zjavenie svetla v stvorení a v oslobodení z egyptského otroctva. Trpká prítomnosť je osvetlená spásnou skúsenosťou minulosti, ktorá je semenom vloženým do dejín; ono nie je mŕtve, ale len pochované, aby potom vzklíčilo (porov. Jn 12,24).

Žalmista teda pripomína dôležitý biblický pojem, tú biblickú „pamiatku", ktorá nie je len prázdnou utešujúcou spomienkou, ale istotou o Božom zásahu, ktorý nebude chýbať: „Pamätám, Pane, na tvoje skutky, pamätám na dávne zázraky" (Ž 77, 12). Vyznávať vieru v dielach spásy z minulosti vedie k viere v to, čím Pán je stále a teda aj v prítomnej dobe: Bože, tvoja cesta je svätá.. Ty si Boh, ty konáš zázraky" (v. 14-15). A tak je prítomnosť, ktorá sa javila bez východiska a bez svetla, osvietená vierou v Boha a otvorená nádeji. Na podporu tejto viery žalmista pravdepodobne cituje starší hymnus, ktorý sa azda spieval v liturgii v chráme na Sione (porov. v. 17-20). Je to ohromujúca teofánia, v ktorej Pán vstupuje na scénu dejín, krotí prírodu a osobitne vody, symbol chaosu, zla a utrpenia. Veľmi krásny je obraz Boha, ktorý kráča po vodách, čo je znamením jeho víťazstva nad negatívnymi silami: „Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky, ale tvoje stopy nikde nebadať" (v. 20). A myšlienka zalieta ku Kristovi, kráčajúcemu po vodách, výrečnému symbolu jeho víťazstva nad zlom (porov. Jn 6, 16-20). Napokon spomienkou, že Boh vedie „ako ovce" svoj ľud „rukou Mojžiša a Árona" (Ž 77,21), žalm nás vedie implicitne k istote: Boh sa vráti, aby viedol k spáse. Jeho mocná a neviditeľná ruka bude s nami prostredníctvo viditeľnej ruky pastierov a vodcov, ktorých on ustanovil žalm, ktorý sa začal výkrikom bolesti, vzbudzuje napokon city viery a nádeje vo veľkého pastiera našich duší (porov. Hebr 13, 20; 1 Pt 2, 25).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2002