TÚŽBA ZA BOHOM

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 6. februára 2002

Pred časom pri komentovaní žalmu, ktorý predchádza tento, čo sme teraz spievali, sme povedali, že sa úzko spája s nasledujúcim žalmom. Žalmy 42 a 43 tvoria totiž jediný spev, ktorý je rozdelený na tri časti rovnakou antifónou: „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, spásu mojej tváre a môjho Boha” (Ž 42,6.12; Ž 43,5).

Tieto slová, ktoré sa podobajú monológu, vyjadrujú hlboké žalmistove pocity. Nachádza sa ďaleko od Siona, ktorý je východiskovým bodom jeho života, pretože je to privilegované miesto Božej prítomnosti a kultu, ktorý mu vzdávajú veriaci. Preto pociťuje samotu, pretože mu neveriaci nerozumejú, ba dokonca útočia naňho. Tento pocit opustenosti sa ešte zosilňuje mlčaním Boha. Ale žalmista premáha smútok, sám seba napĺňa odvahou a posilňuje si nádej: počíta s tým, že ešte bude môcť velebiť Boha, spásu svojej tváre.

Aj keď v Žalme 43 žalmista ako by hovoril sám k sebe, podobne ako v predchádzajúcom žalme, obracia sa na Boha a prosí vrúcne, aby ho chránil pred protivníkmi. Modliaci sa vyjadruje takmer doslovne výzvu prednesenú v inom žalme (porov. 42,10) a obracia sa teraz k Bohu skutočne svojím výkrikom v opustenosti: „Prečo si ma odohnal a prečo mám chodiť smutný, keď ma sužuje nepriateľ?” (Ž 43,2).

Napriek tomu teraz cíti, že temné obdobie odlúčenosti sa končí, a vyjadruje istotu, že sa vráti na Sion a znova nájde Boží príbytok. Sväté mesto už nie je stratenou vlasťou, ako tomu bolo v náreku v predchádzajúcom žalme (Ž 42,3-4), naopak, je radostným cieľom, ku ktorému sa dal na pochod. Vodcom pri návrate na Sion mu bude Božia pravda a jeho svetlo (porov. Ž 43,3). Sám Pán bude posledným cieľom jeho cesty. Vyzýva ho ako sudcu a záchrancu (porov. v.1-2). Tri slovesá podčiarkujú prosebné volanie: „Súď ma, rozhodni môj spor, zachráň ma” (v. 1). Sú to akoby tri hviezdy nádeje, ktoré sa zjavili na temnom nebi skúšky a ohlasujú blížiacu sa rannú rosu spásy. Významný je spôsob, akým číta tento žalm svätý Ambróz, keď prežíva podobnú skúsenosť ako žalmista a aplikuje ju na Ježiša modliaceho sa v Getsemanskej záhrade: „Nechcem, aby si sa čudoval, ak prorok hovorí, že jeho duša je smutná, a to od chvíle, keď sám Pán Ježiš hovorí: ,Moja duša je smutná až na smrť.' Ten, totiž, ktorý vzal na seba naše slabosti, vzal na seba i našu citlivosť, pre ktorú bol smutný až na smrť, ale nie pre smrť. Nemohol totiž vyvolávať zádumčivosť pre dobrovoľnú smrť, od ktorej záviselo šťastie všetkých ľudí... Bol preto smutný až na smrť v očakávaní, že milosť bude dovedená k naplneniu. To dosvedčuje jeho slovo, keď hovorí o svojej smrti: ,Krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane' (Le rimonstranze di Giobbe e di Davide,VII, 28, Roma 1980, pag. 233).

V pokračovaní v Žalme 43 sa pred zrakom žalmistu objavuje tak veľmi vytúžené oslobodenie: návrat k prameňu života a spoločenstva s Bohom. „Pravda”, totiž milujúca vernosť Pána, a „svetlo”, to jest zjavenie jeho dobroty, sú zosobnené ako posolkyne, ktoré sám Boh pošle z neba, aby veriaceho vzali za ruku a priviedli ho k vytúženému cieľu (porov. Ž 43,3).

Veľmi významný je sled etáp približovania sa k Sionu a k jeho duchovnému stredu. Najprv sa objaví svätý vrch, pahorok, kde sa dvíha chrám a Dávidov palác. Potom prichádzajú na rad „strany", to jest svätyňa na Sione s rozličnými nádvoriami a budovami, ktoré ho utvárajú. Nasleduje Boží oltár, miesto obete a oficiálneho kultu celého národa. Posledným a rozhodujúcim cieľom je sám Boh a radosť, objatie a dôvernosť nájdená u neho, predtým vzdialeného a mlčanlivého.

Od tejto chvíle sa všetko stáva spevom, radosťou a sviatkom (porov. v.4). V hebrejskom origináli sa hovorí o „Bohu, ktorý je radosťou môjho jasania”. Ide tu o semitský spôsob vyjadrovania superlatívu.

Žalmista tu chce podčiarknuť, že Pán je pôvodcom každého šťastia, je najvyššou radosťou, je plnosťou pokoja.

Grécky preklad Septuaginty sa drží, ako sa zdá, ekvivalentného aramejského výrazu, ktorý naznačuje mladosť a prekladá ho: „K Bohu, ktorý obveseľuje moju mladosť” a zavádza tak predstavu sviežosti a intenzívnej radosti, ktorú udeľuje Pán. Latinský žaltár Vulgáty, ktorá je prekladom z gréčtiny, hovorí: ,Ad Deum, qui laetificat juventutem meam.” V tejto forme sa žalm recitoval v predchádzajúcej liturgii na stupňoch oltára ako úvodná modlitba pred stretnutím sa s Pánom.

Úvodný nárek v antifóne Žalmov 42-43 naposledy sa ozýva v závere (porov. Ž 43,5). Modliaci sa človek ešte nedošiel k Božiemu chrámu, je ešte zahalený temnotou skúšky; ale už zažiarilo jeho zraku svetlo budúceho stretnutia a jeho pery už poznávajú melódiu spevu radosti. Volanie je tu poznačené najmä nádejou. Svätý Augustín to v komentári k nášmu žalmu hovorí: „Dúfaj v Boha - to zodpovedá duši toho, ktorý je plný nádeje... Ži teraz v nádeji. Nádej, ktorú možno vidieť, už nie je nádej; ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame” (porov. Rim 8,24-25) (Esposizione sui Salmi 1, Roma 1892, s. 1019).

Žalm sa teda stáva modlitbou toho, kto je pútnikom na tejto zemi a dostáva sa do styku so zlom a utrpením, ale má istotu, že konečným cieľom dejín nie je priepasť smrti, ale spásonosné stretnutie sa s Bohom. Táto istota je ešte pevnejšia pre kresťanov, ku ktorým List Hebrejom volá: „Vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám, anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova" (Hebr 12,22-24).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII.. č. 2/2002