Kresťanská viera znamená žiť v očakávaní

 

Katechéza Svätého Otca Františka 1. 2. 2017

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predchádzajúcich katechézach sme začali našu cestu na tému nádej čítajúc v tejto perspektíve niektoré stránky Starého zákona. Teraz chceme objasniť mimoriadny význam, ktorý táto cnosť nadobúda v Novom zákone, keď sa stretáva s novosťou predstavenou Ježišom a udalosťou Veľkej noci: [je ňou] kresťanská nádej. My kresťania sme ženami a mužmi nádeje.
To je to, čo jasne vystupuje do popredia už od prvého textu, ktorý bol napísaný, totiž Prvého listu sv. Pavla Solúnčanom. V úryvku, ktorý sme si vypočuli, možno vnímať celú tú sviežosť a krásu prvého kresťanského ohlasovania. Komunita Solúnčanov bola spoločenstvom mladým, založeným len nedávno; a predsa, napriek ťažkostiam a mnohým skúškam, je zakorenená vo viere a s entuziazmom a s radosťou oslavuje zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Apoštol sa teda so všetkými zo srdca raduje, keďže tí, čo sa znovu rodia vo Veľkej noci, sa skutočne stávajú «synmi svetla a synmi dňa» (5,5) – tak ich nazýva – v moci plného spoločenstva s Kristom.
Komunita Solúnčanov je čerstvo založená, keď jej Pavol píše, a len niekoľko rokov ju delí od Kristovej Veľkej noci. Je to len niekoľko rokov po tom. Preto sa apoštol snaží pochopiť všetky účinky a dôsledky, ktoré táto jedinečná a rozhodná udalosť, čiže zmŕtvychvstanie Pána, predstavuje pre dejiny a pre život každého človeka. Osobitne, ťažkosťou komunity nebolo ani tak uznať Ježišovho zmŕtvychvstanie, všetci v to verili, ale skôr veriť vo vzkriesenie mŕtvych. Áno, Ježiš vstal z mŕtvych, no ťažkosťou bolo veriť, že mŕtvi budú vzkriesení. V tomto zmysle je tento list aktuálnejší viac než kedykoľvek predtým. Zakaždým, keď stojíme tvárou v tvár našej smrti, či smrti nejakej drahej osoby, cítime, že naša viera je vystavená skúške. Na povrch vychádzajú všetky naše pochybnosti, všetka naša krehkosť a kladieme si otázku: ,Skutočne bude život po smrti...? Budem môcť ešte vidieť a znovu objať ľudí, ktorých som miloval...?’ Túto otázku mi položila istá pani pred pár dňami pri jednej audiencii: ,Stretnem sa s mojimi drahými?’ [Mala istú] pochybnosť... Aj my sa v aktuálnom kontexte potrebujeme vrátiť ku koreňom a k základom našej viery, aby sme si tak uvedomili, koľko Boh pre nás vykonal v Kristovi Ježišovi a čo znamená naša smrť. Všetci máme tak trochu strach zo smrti kvôli tejto neistote, či nie? Prichádza mi na um jeden starček, starý pán, skvelý, ktorý hovoril: ,Nemám strach zo smrti. Trochu sa len bojím vidieť ju prichádzať’. Z tohto mal strach.   
Pavol zoči-voči obavám a rozpačitosti komunity pozýva, predovšetkým v skúškach a v tých najťažších chvíľach nášho života, držať pevne na hlave, ako prilbu, «nádej na spásu». Je to helma. To je kresťanská nádej. Keď sa hovorí o nádeji, môže nás to viesť k tomu, aby sme ju chápali v súlade s bežným významom tohto pojmu, totiž s odvolaním sa na niečo pekné, po čom túžime, čo sa však môže alebo nemusí uskutočniť. Dúfame, že sa tak stane, avšak ktovie... dúfam, je to túžba. Napríklad sa povie: ,Dúfam, že zajtra bude pekne!’, avšak vieme, že nasledujúci deň môže byť naopak škaredé počasie... Kresťanská nádej taká nie je. Kresťanská nádej je očakávaním niečoho, čo sa už naplnilo. Sú tam dvere a ja dúfam, že k nim dôjdem! Čo musím urobiť? Kráčať ku dverám! Som si istý, že k nim dôjdem. Taká je kresťanská nádej: mať istotu, že som na ceste smerom k niečomu, čo už je a nie čo by som chcel, aby bolo. Toto je kresťanská nádej. Kresťanskou nádejou je očakávanie niečoho, čo je už dosiahnuté a čo sa pre každého z nás istotne uskutoční. Rovnako naše zmŕtvychvstanie, ako aj zmŕtvychvstanie drahých zosnulých, nie je teda niečím, čo by sa mohlo stať alebo nie, ale je to istá skutočnosť, nakoľko je zakorenená v udalosti Kristovho zmŕtvychvstania. Dúfať teda znamená učiť sa žiť v očakávaní. Naučiť sa žiť v očakávaní a nájsť život. Keď nejaká žena zistí, že je tehotná, každý deň sa učí žiť v očakávaní, že uvidí pohľad toho dieťaťa, ktoré príde... Aj my musíme žiť a učiť sa z týchto ľudských očakávaní, ako aj žiť v očakávaní, že budeme hľadieť na Pána, že sa s ním stretneme. Toto nie je ľahké, no dá sa to naučiť: žiť v očakávaní. Dúfať znamená, a zároveň v sebe zahŕňa, pokorné srdce, chudobné srdce. Jedine chudobný človek vie očakávať. Ten, kto je už plný seba samého a svojho vlastníctva, nevie vložiť svoju nádej do ničoho iného, než do seba samého.
Svätý Pavol ďalej píše: «On [Ježiš] za nás zomrel, aby sme žili spolu s ním, či už bdieme, alebo spíme» (1Sol 5,10). Tieto slová sú vždy dôvodom veľkej útechy a pokoja. Sme teda povolaní modliť sa aj za milované osoby, ktoré nás opustili, aby žili s Kristom, a aby boli v plnej jednote s nami. Jedna vec, ktorá sa veľmi dotýka môjho srdca,  je výraz sv. Pavla, ktorým sa vždy obracia na Solúnčanov. Mňa osobne napĺňa istotou nádeje. Hovorí takto: «A tak budeme navždy s Pánom» (1Sol 4,17). Aké krásne! Všetko prejde. Avšak po smrti budeme navždy s Pánom. Je to úplná istota nádeje, tá istá, ako tá, ktorá dávno predtým viedla Jóba k zvolaniu: «Som presvedčený, že môj Obranca žije [...] Veru, ja sám ho uvidím. Moje oči ho uzrú.» (Jób 19,25.27) A tak budeme navždy s Pánom. Veríte tomu? Pýtam sa vás: veríte tomu? [V aule zaznieva: „Áno“]. Viac menej, však? No, aby sme mali trochu viac sily, pozývam vás vysloviť to trikrát spolu so mnou: „A tak budeme navždy s Pánom“. Všetci spoločne! [Prítomní trikrát opakujú: „A tak budeme navždy s Pánom“]. A tam, s Pánom, sa spoločne stretneme. Ďakujem.
Svätý Otec na záver audiencie pozdravil delegáciu Svetového katolíckeho hnutia venujúceho sa klimatickým zmenám a poďakoval im za ich „nasadenie sa v starostlivosti o spoločný dom v týchto časoch závažnej sociálno-ekologickej krízy“. Ako ďalej uviedol: „Povzbudzujem, aby sa pokračovalo vo vytváraní sietí, aby miestne cirkvi s rozhodnosťou odpovedali na volanie zeme a na volanie chudobných“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 

Katechezy: 
Súvisiace: