5. nedeľa cez rok A 2017

 

Soľ zeme a svetlo sveta  

Mnoho sa hovorí o materializme súčasného človeka. Možno dokonca počuť hlasné nariekanie ľudí, ktorí žijú jedine pre peniaze a pre to, čo možno za ne nadobudnúť. Je však takéto nariekanie odôvodnené? Ak človek chápe svoj život výlučne v rámci dočasnosti, tak materiálne hodnoty sú jedinými hodnotami, po ktorých on môže siahať. Pokiaľ nepostrehne duchovné hodnoty, dovtedy bude zhromažďovať materiálne. A nie je v tom nič nesprávne.

Človek je častou sveta prírody a je vždy zaťažený hodnotami tohto sveta. Až objavenie, že jestvujú iné hodnoty, núti ho, aby hľadal cestu, ktorá ho k nim privedie. Preto namiesto nariekania ľudí, ktorí žijú popri nás, na materializmus, treba im ukázať svet iných, vyšších hodnôt. Ak ich spoznajú, zbadajú pominuteľnú hodnotu bohatstiev, ktoré zhromažďujú a začnú siahať po nepominuteľnom bohatstve.

Všetky materiálne dobrá sú postavené akoby na snehu. Jedny sa roztopia počas sekundy, napr. drahocenný obraz zničený počas požiaru, iné sa topia celé roky, napr. rozpadávajúce sa stavby starovekého Ríma. Žiadne z materiálnych dobier nemôže byť večné. Všetky kvôli svojej pominuteľnosti majú hodnotu snehu. Ak človek vidí iba sneh, nezostáva mu nič iné, ako predurčiť celý svoj život lepiť a zhromažďovať veľdiela zo snehu. Ale ak objaví, že aj napriek tomu, že vo svete panuje ostrá zima, možno vybudovať skleníky a v nich pestovať krásne kvety, zeleninu, ba dokonca ovocné stromy, zanechá zábavu s pominuteľným snehom dočasnosti a pustí sa do stavby skleníka a pestovania zeleniny, ovocia, kvetov. Rýchlo sa tiež presťahuje do skleníka a urobí si z neho svoj vlastný dom, lebo vie, že on je miestom opravdivého života.

Teda kresťania majú na zemi jedno poslanie. Ľuďom zahľadeným do dočasných hodnôt majú ukázať jestvovanie duchovných hodnôt. Inými slovami, majú ukázať, že uprostred zimy, keď je všetko zasypané snehom, jestvuje možnosť pestovania najkrajšieho rastlinstva v skleníku. Bližšie povediac, majú svetu ukázať prameň silnej energie života, ktorým je Boh. Často sa hovorí: Boh je neznámy. A vinu na tom nesú nie ateisti, ktorí Ho nepoznajú, ale kresťania, ktorí Ho poznajú, ale Ho nezjavujú. Boh je silným Prameňom Energie Dobra a ktokoľvek sa vedome a dobrovoľne k Nemu pripojí, začína vyžarovať teplo Jeho dobroty. Dobrota rodičov je odrazom Božej dobroty. Dobrota muža či ženy nachádza v Bohu svoj prameň. Dobrota pedagóga, lekára, vodcu, vojaka tiež vyplýva z tohto prameňa. V lúčoch tejto dobroty sa rodia ako v skleníku nové hodnoty, ktoré nemožno kúpiť ani predať, hodnoty nepominuteľné, večné.

Ježiš nám adresuje výzvu: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý na nebesiach“. Sme zodpovední za zjavenie Boha svetu. Deje sa to nie slovami, životom, ktorým svedčíme, že vlastníme Boha, že naše srdce je spojené s Ním. Musí byť údivom pre svet naša nezištná, múdra dobrota, otvorená na každého človeka. V jej lúčoch sa totiž najplnšie zjavuje dobrota samého Boha.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.

Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

 

 „ Vy ste soľ zeme“ (Mt 5,13). „Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5,14). Je dôležité uvedomiť si, že tieto dva krátke výroky, ktoré v Matúšovom evanjeliu nasledujú hneď po blahoslavenstvách, vyslovuje Ježiš. Jedine On sám mohol o sebe povedať: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8,12). On je tak isto aj soľou múdrosti, soľou, ktorá dáva zmysel životu človeka na tejto zemi; On je pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka (porov. Jn 1,9). Z týchto Kristových slov sa nemôže zrodiť žiaden fundamentalizmus, pokiaľ im rozumieme ako výrokom pochádzajúcim priamo od neho, ak ich chápeme v jednote s jeho osobou. My kresťania môžeme byť soľou a svetlom len vďaka spoločenstvu s Ježišom a toto spoločenstvo treba každodenne obnovovať. Len vtedy, keď naše dobré skutky oslavujú Nebeského Otca a jeho Syna, Ježiša Krista, môžeme dodať, že nás inšpiruje sám Pán, ktorý chce byť cez nás prítomný medzi ľuďmi a že on je našim svetlom a spásou (porov. Ž 27,1).

Keď sme objasnili túto základnú pravdu, nepochybujeme, že Ježišove slová nás môžu viesť k hlbšiemu zamysleniu nad tým, čo možno označiť za rozlišujúci znak kresťana. Jeho existencia, zmýšľanie a konanie sa líši od zmýšľania a konania tých, ktorí kresťania nie sú. Nechceme sa za každú cenu odlišovať od iných, ale kresťanský život, ktorý je utváraný podľa Krista, je výrazne iný ako svetský spôsob života. Nejde tu o pohŕdanie našimi bratmi a sestrami, alebo o vyvyšovanie sa nad nimi, čo by mohlo viesť k opovážlivému posudzovaniu hriešneho sveta, ktorý by hocikto rád prirovnával k Sodome: vedomie našej odlišnosti je skôr jasné uvedomovanie si toho, že sme vo svete, ale nie zo sveta (porov. Jn 17,11-16).

Nový zákon v tomto zmysle opisuje na mnohých miestach kresťanský nonkonformizmus - neprispôsobovanie sa všeobecným normám a pravidlám, zotrvávanie na vlastných názoroch – inšpirovaný dynamikou spoločenstva a lásky, ako to zhŕňa apoštol: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12,2). Kresťania sú vo svete medzi ľuďmi, ktorým prejavujú solidaritu: prežívajú skutočnú zodpovednosť za ľudskú spoločnosť, sú občania v pravom slova zmysle, ale nemôžu sa prispôsobovať dobovým módam a logike doby, nesmú žiť svetským spôsobom. Neprispôsobovať sa mentalite tohto sveta znamená mať odvahu viesť život bez idolov, ktoré nás odcudzujú sebe samým, odvahu bojovať s nimi. Práve tým sa líši kresťanský život. Tento svet je hlboko preniknutý ľahostajnosťou a jediný spôsob ako túto mentalitu prekonať, spočíva v tom, že budeme vedome, zrozumiteľne a jasne prezentovať a prežívať svoju kresťanskú odlišnosť. To je tiež aj náš príspevok spoločnosti, ktorá hľadá idey na základe ktorých by bolo možné budovať skutočné ľudské spolužitie.

Táto odlišná identita je úzko spojená so štýlom nášho života, ktorý je pre nás kresťanov rovnako dôležitý ako obsah posolstva evanjelia. Je to štýl života medzi ostatnými, ktorý znamená skutočnú evanjelizáciu a misiu, stretávanie sa s vyznávačmi ostatných náboženstiev aj s neveriacimi. Nechceme nadraďovať formu obsahu ani prehnane dbať na vonkajšok a podstatu veci odsúvať bokom. Musíme sa ale snažiť pochopiť, že na spôsobe, ako je ohlasovaná radostná zvesť evanjelia, hlboko závisí vierohodnosť nášho hlásania. Z evanjelií vieme, že Ježiš kládol nemalý dôraz na štýl zvesti, bez toho, aby tým trpel jej obsah, ktorý je vždy veľmi jasný a presný: Nemáme sa správať ako pokrytci (porov. Mt 6,2.5.16); „Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,16); „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11,29). Áno, pre kresťana je rozhodujúci štýl, ako žije medzi ľuďmi a ako k nim pristupuje. Na tomto štýle závisí samotná viera, lebo nie je možné ohlasovať Ježiša Krista, ktorý ponúka Boha ľuďom v tichosti, pokore a milosrdenstve a robiť to arogantným spôsobom, chovať sa namyslene a prejavovať svetskú mentalitu.

Niet sporu o tom, že dnes chápu kresťania evanjelium lepšie ako ho chápali ľudia v minulosti. Ako mal vo zvyku vravieť pápež sv. Ján XXIII.: „Nie je to evanjelium, čo by sa menilo, to len my kresťania mu lepšie rozumieme.“ Práve preto by sme si mali uvedomovať, aký dlh máme voči ľudstvu. Z toho všetkého potom vyplýva: buď sme my kresťania schopní prežívať svoju odlišnú identitu v spoločnosti a potom sme naozaj soľou, lebo tejto spoločnosti prinášame zmysluplnosť, aj svetlom, lebo z nás vyžaruje svetlo Ježiša Krista, alebo sme tou soľou, o ktorej Ježiš povedal, že stratila svoju slanosť a preto sa nehodí na nič iné, len aby ju vyhodili von a ľudia po nej šliapali. Nehrozí nám, že budeme svetlom, ktoré samo stráca svoju žiaru, keď chce osvecovať ostatných?

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Súvisiace: