PROSBA ZA SVÄTÝ BOŽÍ ĽUD, Chválospev Sir 36

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 23. januára 2002

V Starom zákone neexistuje len jedna oficiálna kniha modlitieb Božieho ľudu, to jest žaltár. Mnoho strán Biblie je posiatych chválospevmi, hymnami, žalmami, prosbami, modlitbami, vzývaniami, ktoré vystupujú k Pánovi ako odpoveď na jeho slovo. Biblia sa tak javí ako dialóg medzi Bohom a ľudstvom, ako stretnutie, ktoré sa spečaťuje Božím slovom, milosťou a láskou.

To je prípad prosby, ktorou sme sa teraz obrátili k Pánovi, „Bohu vesmíru” (v.1). Je v knihe Sirachovho syna, v ktorej nejaký mudrc zhrnul svoje úvahy, svoje rady, svoje spevy, pravdepodobne okolo roku 190-180 pred Kr. na prahu epochy oslobodenia, ktorú Izrael prežíval pod vedením bratov Machabejcov. Jeden z vnukov tohto mudrca ich preložil roku 138 pred Kr. do gréčtiny, ako sa hovorí v prológu priloženom k spisu, k dielu svojho deda, aby tak ponúkol tieto poučenia väčšiemu okruhu čitateľov a učeníkov.

Kniha Sirachovho syna sa podľa kresťanskej tradície volá „Ekleziastikus”. Pretože nebola prijatá do hebrejského kánona, zavŕšila sa táto kniha s charakteristikou takzvanou „ veritas christiana ". Týmto spôsobom vystupujú v patristickej dobe hodnoty, predkladané týmto sapienciálnym dielom do kresťanskej výchovy, predovšetkým v mníšskom prostredí a kniha sa tak stala príručkou praktického správania Kristových učeníkov.

Invokácia 36. kapitoly Sirachovho syna, vzatá ako modlitba chvál do liturgie hodín, v zjednodušenej forme sa pohybuje okolo niektorých tematických zameraní.

Najprv tu nachádzame vzývanie, aby Boh zasiahol v prospech Izraela a proti cudzím národom, ktoré ho utláčajú. V minulosti Boh ukázal svoju svätosť, keď potrestal vinu svojho ľudu a vydal ho do rúk nepriateľom. Teraz modliaci sa prosí Boha, aby ukázal svoju veľkosť potlačením panovačnosti nepriateľov a nastolením novej éry mesiášskych farieb.

Iste táto prosba odráža tradíciu modliaceho sa Izraela a v skutočnosti je plná biblických reminiscencií. Pre niektoré verše ju možno pokladať za vzor modlitby v čase prenasledovania a útlaku, ako to bolo v období, keď autor žil pod nadvládou dosť tvrdou a prísnou cudzích sýrsko-helenistických vládcov.

Prvá časť tejto modlitby sa začína horúcou výzvou k Pánovi, aby sa zmiloval a pohliadol na nich (porov. v.1). Ale ihneď sa pozornosť obracia na Božiu činnosť, ktorá je zdôraznená radom sugestívnych slov: „Zmiluj sa... pohliadni... naplň bázňou... zdvihni svoju ruku... ukáž, že si veľký... obnov znamenia... zopakuj zázraky... presláv svoju ruku a ukáž svoje rameno...”

Boh Biblie nie je ľahostajný voči zlu. A hoci jeho cesty nie sú našimi cestami, jeho časy a plány sú odlišné od našich (porov. Iz 55, 8-9), on vždy stojí na strane obetí a predstavuje sa ako prísny sudca násilníkov, utláčateľov  a víťazov, ktorí nepoznajú zmilovanie.

No tento jeho zásah nesmeruje k zničeniu. Keď ukazuje svoju moc a svoju vernosť v láske, môže vzbudiť vo svedomí aj v zlom človeku chvenie, ktoré ho privedie k obráteniu: „Nech poznajú, ako sme my poznali, že niet Boha okrem teba, Pane” (v. 4).

Druhá časť hymnu otvára pozitívnejšiu perspektívu. Lebo zatiaľ čo prvá časť žiada Boží zásah proti nepriateľom, druhá už nehovorí o nepriateľoch, ale žiada Božiu priazeň pre Izrael, vzýva jeho zmilovanie pre vyvolený ľud a pre sväté mesto Jeruzalem. Sen o návrate všetkých vyhnancov, uchýlených v severnom kráľovstve, stáva sa obsahom modlitby: „Zhromaždi všetky Jakubove kmene a budú tvojím dedičstvom ako na počiatku” (v.10). Je to istý druh žiadosti o obrodu celého Izraela ako v šťastných časoch zaujatia celej Zasľúbenej zeme.

Aby bola modlitba naliehavejšia, modliaci sa dovoláva vzťahu, ktorý viaže Boha s Izraelom a Jeruzalemom. Izrael sa označuje ako „ľud, ktorý má tvoje meno”, „s ktorým si zaobchádzal ako s prvorodeným”; Jeruzalem je tvoje „sväté mesto”, „miestom tvojho spočinutia”. Potom sa vyjadruje túžba, aby sa tento vzťah stal ešte pevnejším a teda ešte slávnejším: „Naplň Sion svojou velebou a svojou slávou tvoj chrám” (v.16). Tým, že naplní svojou velebou jeruzalemský chrám, ktorý pritiahne k sebe všetky národy (porov. Iz 2, 2-4; Mich 4, 1-3), Pán naplní svoj ľud svojou slávou.

V Biblii sa nárek trpiacich nikdy nevyčerpáva beznádejou, ale vždy je otvorený nádeji. Základom je tu istota, že Pán neopustí svoje deti, nenechá ich vypadnúť zo svojich rúk ten, kto ich stvoril.

Výber, ktorý urobila liturgia, dáva našej modlitbe šťastný výraz. Žiada od Boha, aby vydal svedectvo všetkým stvoreniam, že sú „tvoje ako na počiatku” (v.13). Už od večnosti má Boh plán lásky a spásy určený všetkým stvoreniam povolaným, aby sa stali jeho ľudom. Je to plán, ktorý pozná svätý Pavol, ako zjavený „v Duchu svätým apoštolom a prorokom... podľa odvekého rozhodnutia, ktoré uskutočnil (Boh) v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi" (Ef 3,5.11).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 2/2002