VŠETKO TVORSTVO NECH CHVÁLI PÁNA, Chválospev Dan 3, 52-57

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 12. decembra 2001

Chválospev, ktorý sme práve počuli zaznieť, je z prvej časti dlhého a krásneho hymnusu, ktorý je vsadený v gréckej verzii v Knihe proroka Daniela. Spievajú ho traja hebrejskí mládenci vhodení do pece, pretože odmietli klaňať sa soche babylonského kráľa Nabuchodonozora. Druhá časť tohto chválospevu sa predkladá v liturgii hodín na ranné chvály na nedele prvého a tretieho týždňa v liturgickom žaltári.

Kniha proroka Daniela, ako je známe, odráža nepokoje, nádeje a aj apokalyptické očakávania vyvoleného ľudu, ktorý v dobe Machabejcov bojoval, aby mohol žiť podľa zákona daného Bohom.

Traja mládenci v ohnivej peci zázračne uchovaní od plameňov spievajú Bohu hymnus dobrorečenia. Tento hymnus sa podobá litániám, opakovaným a zároveň novým: ich vzývania vystupujú k Bohu ako špirály incenzu, ktoré obehujú priestor v podobných tvaroch a predsa niekedy rovnakých. Modlitba sa nebojí opakovania, ako milovaný neváha milovanej bez konca zdôrazňovať celú svoju lásku. Trvať na tých samých otázkach je znakom intenzity a mnohorakosti odtieňov v citoch, vnútorných chveniach a náklonnostiach.

Počuli sme znieť začiatok tohto kozmického hymnusu, ktorý je v tretej hlave u Daniela vo veršoch 52-57. Je to úvod, ktorý predchádza nádherné defilé stvorení zahrnutých v chvále. Spev vo svojom litániovom rozložení v panoramatickom pohľade na všetko nám odhaľuje postupnosť členov, ktorí vytvárajú osnovu celého hymnusu. Začína sa so šiestimi vzývaniami obrátenými priamo k Bohu; po nich nasleduje všeobecná výzva na „všetky Pánove diela”, aby otvorili svoje ideálne pery na dobrorečenie (porov. v.57).

Toto je časť, o ktorej dnes rozjímame a ktorú nám liturgia predkladá na ranné chvály na nedeľu druhého týždňa. Postupne sa spev rozprestiera tak, že zvoláva všetky stvorenia na nebi a na zemi chváliť a velebiť ich Pána.

Naša úvodná časť sa bude brať druhý raz v liturgii na ranné chvály v nedeľu štvrtého týždňa. Preto vyberme teraz len niektoré prvky na našu úvahu. Prvým je výzva na velebenie: „Zvelebený si...”, ktorá na konci bude: „Velebte...!”

V Biblii jestvujú dve formy požehnania, ktoré sa navzájom splietajú. Z jednej strany je to požehnanie, ktoré zostupuje od Boha: Pán požehnáva svoj ľud (porov. Nm 6,24-27). Je to účinné požehnanie, prameň plodnosti, šťastia a prospievania. Z druhej strany je to požehnanie, ktoré stúpa zo zeme k nebu. Človek, požehnaný božskou štedrosťou, dobrorečí Bohu, chváli ho, ďakuje mu a vyvyšuje ho: „Dobroreč, duša moja, Pánovi.” (Ž 103,1; 104,1).

Božie požehnanie je často sprostredkované kňazmi (porov. Nm 6, 22-23. 27; Sir 50,20-21) vkladaním rúk; ľudské dobrorečenie sa, naopak, vyjadruje v liturgickom hymnuse, ktorý stúpa k Pánovi zo zhromaždenia veriacich.

Druhý prvok, ktorý pozorujeme v teraz predloženom úryvku, aby sme o ňom rozjímali, tvorí antifóna. Mohli by sme si predstaviť, ako sólista v chráme plnom ľudu intonuje dobrorečenie: „Zvelebený si, Pane...” a vymenúva rozličné obdivuhodné Božie skutky, kým zhromaždenie veriacich stále opakuje formulu: „Hoden chvály a slávy naveky.” A tak je to aj so Žalmom 136, nazvanom „Velký Hallel,” čo znamená veľkú chválu, kde ľud opakuje: „lebo jeho milosrdenstvo je večné,” kým sólista vymenúva rozličné skutky spásy, ktoré vykonal Pán pre svoj ľud.

Predmetom chvály v našom žalme je predovšetkým Božie meno „slávne a sväté”, ohlasovanie ktorého zaznieva v chráme, keďže je ono „sväté, slávne”. Kňazi a ľud, keď rozjímajú vo viere o Bohu, ktorý je „na tróne svojho kráľovstva,” cítia nad sebou pohľad, ktorý „preniká priepasti”, a toto vedomie dá im vyraziť zo srdca chválu: „Zvelebený...zvelebený...”. Boh, ktorý „tróni nad cherubmi” a svoj príbytok má „na nebeskej oblohe”, je predsa blízky svojmu ľudu, ktorý sa preto cíti chránený a bezpečný.

Obnovený návrh tohto chválospevu na ranné chvály nedele, týždennej Veľkonočnej noci kresťanov, je výzva otvoriť oči pred novým stvorením, ktoré má svoj pôvod práve v Ježišovom zmŕtvychvstaní. Gregor Nyssenský, Otec gréckej Cirkvi v štvrtom storočí, vysvetľuje, že Veľkou nocou Pána „sa tvorí nové nebo a nová zem... utvára sa človek inakšie, na obraz svojho Stvoriteľa skrze narodenie zhora” (porov. Jn 3,3. 7). A pokračuje: „Ak ten, čo hľadí na vnímateľný svet, vyvodzuje prostredníctvom viditeľných vecí neviditeľnú krásu..., tak ten, čo hľadí na tento nový svet duchovného stvorenia, vidí v ňom toho, ktorý sa stal všetkým vo všetkom, pričom vedie myseľ prostredníctvom pochopiteľných vecí našej rozumovej prirodzenosti k tomu, čo prevyšuje ľudské chápanie” (Langerveck H., Gregorii Nysseni Opera, VI, 1-22 passim, s.385).

Pri speve tohto chválospevu sa veriaci kresťan pozýva teda na rozjímanie o svete prvého stvorenia s pohľadom na profil druhého otvoreného smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša. A toto rozjímanie privádza všetkých vstúpiť, akoby tancujúc od radosti, do jedinej Kristovej Cirkvi.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 1/2002