OSLAVA MILOSRDNÉHO PÁNA, Žalm 117

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 28. novembra 2001

Tento žalm je najkratší zo všetkých žalmov, má v hebrejskom origináli len sedemnásť slov, z ktorých deväť je osobitne význačných. Je to malá doxológia, t. j. podstatný spev chvály, ktorý by ideálne mohol tvoriť pečať väčších hymnických modlitieb. V liturgii do určitej miery tomu tak je v našom Gloria Patri, ktoré kladieme na záver recitácie každého žalmu.

Modlitba týchto niekoľkých málo slov sa naozaj javí ako významná a hlboká, lebo velebí zmluvu medzi Pánom a jeho ľudom na pozadí univerzálnej perspektívy. V tomto svetle apoštol Pavol berie prvý verš žalmu, aby vyzval všetky národy sveta na oslavu Boha. Píše totiž kresťanom v Ríme: „Aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané: ... Chváľte Pána, všetky národy, a nech ho velebia všetci ľudia” (Rim 15, 9. 11).

Krátky hymnus, o ktorom ideme rozjímať sa teda otvára, ako sa to často stáva pri žalmoch tohto druhu, výzvou ku chvále, ktorá nie je adresovaná len Izraelu, ale všetkým národom zeme. Zo sŕdc všetkých spravodlivých, ktorí hľadajú a milujú Boha s úprimným srdcom, musí vyraziť aleluja. Žaltár ešte raz odzrkadľuje víziu širokého dosahu, živenú pravdepodobne skúsenosťou, ktorú Izrael prežíval počas babylonského zajatia v šiestom storočí pred Kristom: hebrejský ľud sa vtedy stretol s inými národmi a kultúrami a pocítil potrebu hlásať vlastnú vieru tým, medzi ktorými žil. V žaltári je teda vedomie, že dobro kvitne na toľkých územiach a môže byť vedené a riadené k jedinému Pánovi a Stvoriteľovi.

Mohli by sme teda hovoriť o „ekumenizme” modlitby, ktorá stlačí do jedného náručia národy rozdielne pôvodom, históriou a kultúrou. Sme v rovine veľkej Izaiášovej „vízie”, ktorá opisuje ako „na konci dní” budú prúdiť všetky národy k „vrchu Pánovho chrámu”. Vtedy vypadnú z rúk meče a kopije; ba budú pretavené na radlice a kosáky, aby ľudstvo žilo v mieri a spievalo na chválu jedinému Pánovi všetkých, počúvalo jeho slovo a zachovávalo jeho zákon (porov. Iz 2,1-5).

Izrael, vyvolený ľud, má v tomto univerzálnom horizonte poslanie, ktoré má splniť: musí hlásať dva veľké božské skutky, ktoré zakúsil, keď žil podľa zmluvy s Pánom (porov. v. 2). Tieto dva, ktoré sú akoby základnými rysmi Božej tváre, ono „dobré dvojmeno” Božie, aby sme to povedali so svätým Gregorom Nissenským (porov. Sui titoli dei Salmi, Rím 1994, p.183), sú obidva vyjadrené hebrejskými slovami, ktoré v preklade už nedokážu zažiariť v celej svojej významovej bohatosti.

Prvé hésed, termín, ktorý sa v žaltári opakovane používa a u ktorého som sa zastavil pri inej príležitosti. Toto slovo chce naznačiť osnovu hlbokých pocitov, ktoré prebiehajú medi dvoma osobami zviazanými autentickým a pevným putom. Teda zahrňuje hodnoty ako lásku, vernosť, milosrdenstvo, dobrotu, nežnosť. Medzi nami a Bohom je teda vzťah, ktorý nie je chladný ako vzťah, ktorý je medzi vládcom a jeho poddaným, ale vzťah chvejúci sa láskou, aký sa rozvíja medzi priateľmi, snúbencami, rodičmi a deťmi.

Druhý výraz je emet a je akoby synonymom prvého. Aj ten je v žaltári a opakuje sa takmer v polovici všetkých prípadov, kde sa ozýva napokon aj ďalej v Starom zákone.

Tento termín sám v sebe vyjadruje „pravdu”, čiže pravosť vzťahu, jeho pôvodnosť a spoľahlivosť, ktorá sa zachováva napriek prekážkam a skúškam; je to rýdza a radostná vernosť, ktorá nepozná slabiny. Nie nadarmo žalmista vyhlasuje, že „trvá naveky” (v.2). Verná Božia láska sa nikdy nezmenší a nenechá nás na seba samých alebo v temnotách bez zmyslu, slepému osudu, prázdnote a smrti.

Boh nás miluje bezpodmienečnou láskou, ktorá nepozná únavu, ktorá nikdy nevyhasne. A to je posolstvo nášho žalmu, krátkeho ako strelná modlitba, ale intenzívneho ako veľký chválospev.

Slová, ktoré nám vnuká sú ako ozvena chválospevu, ktorý zaznieva v nebeskom Jeruzaleme, kde nesmierny zástup zo všetkých jazykov, kmeňov a národov ospevuje Božiu slávu pred Božím a Baránkovým trónom (porov. Zjv 7, 9). K tomuto spevu sa pripojuje putujúca Cirkev s nespočetnými prejavmi chvály, modulovanými často básnickým géniom a hudobným umením. Máme na mysli - aby sme uviedli príklad - Te Deum, ktoré generácie kresťanov používajú po dlhé stáročia, aby chválili a vzdávali vďaky: „te Deum laudamus, te Dominum confitemur, te aeternum Patrem omnis terra veneratur.” Svojím spôsobom je malý žalm, o ktorom teraz rozjímame, účinnou syntézou večnej liturgie chvály, ktorej dáva Cirkev zaznieť vo svete a spojuje sa s dokonalou chválou, ktorou sa Kristus obracia k Otcovi.

Chváľme teda Pána, chváľme ho bez únavy. Ale táto naša chvála nech je vyjadrená skôr životom ako slovami. Boli by sme totiž príliš málo vierohodní, keby sme naším žalmom pozývali národy na oslavu Pána, a nebrali by sme pritom vážne Ježišovo napomenutie: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach” (Mt 5,16). Keď Cirkev spieva Žalm 117, ako aj všetky žalmy, ktoré oslavujú Pána, Boží ľud sa musí usilovať, aby sa sám stal piesňou chvály.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XII. č. 1/2002