Cesta k skutočnému šťastiu.

Blahoslavenstvá predpovedajú odmenu pre tých, ktorí na zemi vedia prehrávať. V tomto svete je šťastie stále spojené s úspechom. Čím viac víťazstiev, tým viac šťastia. V Ježišovom Kráľovstve je šťastie spojené s umením znášania porážky.

Na zemi sú šťastní tí, ktorí si zhromažďujú bohatstvo. V Kristovom Kráľovstve sú šťastní tí, ktorí sa ho vedia vzdať. Šťastný je ten, kto ovláda umenie oslobodzovať sa od dobier tohto sveta. Evanjeliová cesta vedie strmým a nepohodlným údolím, a každá zbytočná záťaž sa na nej stáva prekážkou. Ktokoľvek sa chce dostať na vrchol a prežiť radosť z jeho dobytia, musí sa rozhodnúť pre chudobu, musí sa vzdať dokonca mnohých vecí, ktoré sa mu zdajú veľmi potrebné.

Na zemi sú šťastní tí, ktorí nemusia plakať. V Kristovom Kráľovstve sa ocitnú tí, ktorí cez slzy utrpenia a nešťastia videli veľké, nepominuteľné hodnoty. Utrpenie je skúškou človeka, ak v tejto skúške obstojí, čaká ho odmena.

Na zemi sú šťastní ľudia silní, a o ich úspechu často rozhoduje drzosť, sila hlasu, tvrdosť pästí. Krik chápu ako nástroj na podriadenie si iných. Ľudí možno krikom zastrašiť. Je to však krehké šťastie, ak je postavené na zastrašení iných, preto Ježiš sľubuje skutočné šťastie tichým, pričom poznamenáva, že oni vlastnia zem. Tichý človek je ten, ktorý sa dokáže do takého stupňa ovládať, že dokonca, ak sa stretne s násilím, nedáva úder za úder, ale samotným pohľadom plným pokoja urobí bezmocným svojho protivníka.

V tomto svete sú šťastní tí, ktorí sedia v sudcovských kreslách, a nie na lavici obvinených. Podľa logiky tohto sveta lepšie je súdiť, ako byť súdený, lepšie je prenasledovať, ako byť prenasledovaným. Naproti tomu v Kristovom Kráľovstve, kde sa ráta iba vernosť pravde, je lepšie tisíc ráz sedieť na lavici obžalovaných a mať čisté svedomie, ako v sudcovskom kresle a vynášať nespravodlivé rozsudky. Nakoniec každá súdna rozprava bude zopakovaná pred Bohom a každý pozemský sudca si zasadne na lavicu obžalovaných. Ak súdil spravodlivo, čaká ho odmena, ak vyniesol nespravodlivý rozsudok, bude mu namerané takou mierou, ako on meral.

Na zemi sú šťastní tí, ktorí si dokážu dobre poradiť. Najčastejšie sa to však deje s porušením spoločenskej spravodlivosti. Ak má jeden veľa, tak iní majú menej, ak niekto chce mať veľmi veľa, tak tým samým spôsobuje, že okolo neho sa objavujú ľudia, ktorí majú veľmi málo. Na zemi niet spravodlivosti. Jedni ju porušujú, a iní po nej túžia. Ježiš predpovedá vytvorenie sveta, kde bude čistá spravodlivosť. Ocitnú sa v ňom však nie tí, ktorí porušovali právo na zemi, ale tí, ktorí po ňom túžili.

Druhá časť blahoslavenstiev vyzýva k tomu, aby sme sa uchádzali o hodnoty potrebné k tvorivému prežívaniu neúspechov na zemi. Je to starostlivosť o čistotu srdca, ktorá nás urobí schopnými vidieť Boha; odvaha konať skutky milosrdenstva, čiže úsilie smerujúce k zavedeniu spoločenskej spravodlivosti na zemi dobrovoľným delením sa s núdznymi o to, čo sami máme; schopnosť vytvárať pokoj, a teda to, čo ľudí zjednocuje.

Vnímavé chápanie blahoslavenstiev tvorí výzvu, aby sme sa pozastavili nad tým, do akej miery naša predstava o šťastí harmonizuje s tým šťastím, ktoré vlastní Kristus.

Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

Cirkev nás dnes pozýva k rozjímaniu o blahoslavenstvách, ktoré Ježiš vyhlásil na začiatku svojej reči na vrchu (porov. Mt 5,1-7,27). 

Sme zvyknutí tieto slová vnímať ako akýsi poetický text, alebo ako akýsi morálny manifest. Bohužiaľ sme zabudli na to, že blahoslavenstvá sú „rečou kríža“ (porov. 1 Kor 1,18), ktorá prekračuje akúkoľvek čisto ľudskú múdrosť (porov. 1Kor 1,19-25). V mysli toho, kto pozoruje každodennú realitu sveta sa nevyhnutne rodí otázka, ako je možné vyhlasovať za blahoslavených, za šťastných tých, ktorí sú chudobní, plačúci, prenasledovaní... Ježiš tieto blahoslavenstvá vyslovuje v rámci kultúry a spoločnosti, ktorá bola v mnohom podobná tej našej kultúre a spoločnosti, kde platil zákon sily, človek bol hodnotený predovšetkým podľa svojho majetku a násilie bolo v službách moci. Je treba podčiarknuť, že blahoslavenstvá tak včera ako aj dnes, boli a sú čímsi pohoršlivým. A pretože Ježiš tieto blahoslavenstvá nielen predniesol, ale zároveň ich aj naplno prežíval a kvôli spôsobu, akým nám komunikoval Boha, bol pribitý na drevo kríža, nie je ťažké uzavrieť, že blahoslavenstvá patria k pohoršeniu kríža (porov. Gal 5,11).

Tieto výroky nás nemôžu nechať chladnými: buď ich odvrhneme ako čosi utopické a nerealizovateľné, alebo ich môžeme prijať za svoje ako provokáciu, ktorá osvetľuje našu vieru, naše nasledovanie Ježiša Krista, našu radosť a šťastie, ktoré pramení zo života podľa evanjelia, teda celú našu ľudskú a kresťanskú existenciu. Veľmi dobre vieme, že radosť pramení z jasného vedomia zmyslu nášho života, z toho, že náš život má jasné smerovanie, že vieme prečo žiť a aj pre čo život aj darovať. A práve blahoslavenstvá ponúkajú na toto prečo odpoveď a tak nám kresťanom umožňujú dať nášmu životu aj nášmu konaniu zmysel. Ježiš vyhlasuje za blahoslavených tých, ktorí zastávajú a uvádzajú do života postoje, ktoré človeku výrazne uľahčujú putovanie k plnému spoločenstvu s Bohom. Tieto postoje si  treba hlboko vštepiť do srdca a potom ich aj prenášať do vonkajšieho konania čo sa týka obsahu aj štýlu. Ježiš robí všetko s autoritou vyplývajúcou z toho, že on sám ako prvý prežíva to, čo požaduje od ostatných. Je nanajvýš vierohodný, lebo robí to, čo hovorí.

Byť chudobný v duchu predovšetkým znamená priľnúť ku skutočnosti, čo je viac ako definícia vzťahu k majetku. Beda nám, keby sme si mysleli, že blahoslavenstvo chudoby v duchu sa týka len vzťahu k tomu čo vlastníme. Nie chudoba ducha a čistota srdca znamenajú, že človek je vo svojom srdci natoľko slobodný, že sa považuje za chudobného a preto je schopný prijímať skutočnosť takú aká je. Je natoľko slobodný, že dokáže znášať ponižovanie a podriaďovať sa iným. Byť schopným plakať znamená roniť slzy, nie z psychologických, alebo citových dôvodov, ale prelievať slzy prameniace zo srdca, ktorého sa dotýka bieda vlastná aj bieda druhých ľudí. Byť vnútorne tichý znamená zásadne odmietať násilie v jeho akejkoľvek podobe; častokrát sa tá najhoršia agresivita skrýva za falošne prívetivým správaním, za úsmevmi plnými smrtonosného jedu... Kto má hlad a smäd po spravodlivosti a pravde, túži po tom, aby jeho vzťahy k ostatným ľuďom tomu naozaj zodpovedali; ale to neznamená, že v tom majú rozhodovať naše pocity. Uplatňovať milosrdenstvo a byť tvorcom pokoja znamená zabúdať na zlo, ktoré nám spôsobili druhí – je to skutočné úsilie o úprimné odpustenie. Kto je prenasledovaný pre Krista, tomu je dané konkrétne uistenie, že naozaj kráča v šľapajach Pána nášho života, ktorý povedal: „Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20).

Ten, kto sa ocitne v takejto situácii a usiluje sa o tieto postoje načúvaním Ježišovho slova, môže poznať, že Boh pôsobí v jeho prospech, a prežívať pravdivosť blahoslavenstiev. Je to hlboká radosť za veľmi vysokú cenu, radosť preniknutá spoločenstvom s Pánom, radosť, ktorú nám nemôže nik zobrať (porov. Jn 16,23).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)