Katechéza Svätého Otca Františka 25. 1. 2017

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Medzi ženskými postavami, ktoré nám predstavuje Starý zákon, vystupuje do popredia jedna veľká hrdinka ľudu: Judita. Biblická kniha, ktorá nesie jej meno, rozpráva o mocnej vojenskej výprave kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľujúc v Ninive, rozširuje hranice kráľovstva premáhajúc a zotročujúc všetky okolité národy. Čitateľ chápe, že má pred sebou jedného veľkého, neporaziteľného nepriateľa, ktorý zasieva smrť a skazu, a ktorý prichádza až po zasľúbenú zem, ohrozujúc tak život synov Izraela.
Nabuchodonozorove vojsko pod vedením generála Holofernesa vskutku oblieha jedno judejské mesto, Betúliu, prerušiac zásobovanie vodou a oslabiac tak odolnosť ľudu.
Situácia sa dramatizuje až do toho bodu, že sa obyvatelia mesta obracajú na svojich starších žiadajúc o vzdanie sa nepriateľom. Vyslovujú slová zúfalstva: «Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol, lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli» (Jdt 7,25). Došli až k tomu, že povedali: ,Boh nás zapredal’; beznádej týchto ľudí bola obrovská. «Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofernesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť» (Jdt 7,26). Koniec sa zdá byť už neodvratným, schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. Schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. A koľkokrát sa dostávame do hraničných situácií, kedy ani my necítime schopnosť dôverovať v Pána. Je to strašné pokušenie! Paradoxne sa zdá, že aby sme unikli smrti, neostáva nám nič iné, než vydať sa do rúk toho, kto zabíja. Oni vedia, že títo vojaci vstúpia do mesta, aby ho drancovali, aby ženy vzali za otrokyne a potom všetkých ostatných zabili. Toto je práve ,krajná hranica’.   
A pred toľkým zúfalstvom sa hlava ľudu pokúša navrhnúť záchytný bod nádeje: odolávať ešte päť dní, očakávajúc spásonosný zásah Boha. Avšak slabá nádej ho privádza k uzáveru: «Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov» (Jdt 7,31). Úbohý človek, bol bez východiska. Boh dostal päť dní – a v tom spočíva hriech; päť dní bolo daných Bohu na to, aby zasiahol; päť dní čakania, avšak už s výhľadom na koniec. Dali Bohu päť dní na to, aby ich zachránil, no už tušia... Nemajú dôveru, očakávajú to najhoršie. V skutočnosti už nik viac z ľudu nebol schopný dúfať. Boli zúfalí.
Práve v tejto situácii sa na scéne objavuje Judita. Vdova, žena veľkej krásy a múdrosti, ona hovorí k ľudu jazykom viery. [Je] odvážna, karhá ľud hovoriac: «Chcete skúšať všemohúceho Pána, [...]. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. [...] Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa» (8,13.14-15.17). Je to jazyk nádeje. Klopeme na dvere Božieho srdca, on je Otcom, on nás môže zachrániť. Táto žena, vdova, tiež riskuje, že sa pred druhými zosmiešni! Je však odvážna! Ide vpred! Toto je môj vlastný názor: ženy sú odvážnejšie než muži. [V aule zaznieva aplauz].
A so silou proroka zvoláva Judita mužov svojho ľudu, aby ich priviedla späť k dôvere v Boha; s pohľadom proroka vidí ponad úzky horizont ponúknutý vodcami [ľudu], [horizont], ktorý strach ešte viac zužuje. Boh istotne zasiahne, potvrdzuje Judita , zatiaľ čo návrh piatich dní čakania je pokúšaním Boha a únikom pred jeho vôľou. Pán je Bohom spásy, a ona v to verí, nech by mala akúkoľvek formu. Je to spása, ktorá oslobodzuje od nepriateľov a dáva život, avšak v jeho nepochopiteľných plánoch môže byť záchranou aj odovzdať sa smrti. [Je to] žena viery, vie o tom. A potom poznáme koniec, ako sa príbeh skončil: Boh zachraňuje.
Drahí bratia a sestry, nikdy neklaďme podmienky Bohu, naopak dovoľme, aby nad našimi strachmi zvíťazila nádej. Dôverovať Bohu znamená vstúpiť do jeho plánov bez akéhokoľvek predstáv, dokonca prijímajúc to, že k nám jeho záchrana a jeho pomoc môžu doraziť odlišným spôsobom od našich očakávaní. My si od Pána žiadame život, zdravie, lásku, šťastie; a je správne tak robiť, avšak s vedomím, že Boh vie vyťažiť život aj zo smrti, že sa dá zakúsiť pokoj aj v chorobe, a že môže byť veselosť aj v samote a dokonalé šťastie aj v plači. Nie sme to my, ktorí majú poučovať Boha o tom, čo má robiť, o tom, čo my potrebujeme. On to vie lepšie než my, a musíme [v to] dôverovať, lebo jeho cesty a jeho myšlienky sú odlišné od tých našich.
Cesta, ktorú nám naznačuje Judita, je cestou dôvery, očakávania v pokoji, modlitby a poslušnosti. Je to cesta nádeje. Bez jednoduchých rezignácií, robiac všetko to, čo je v našich silách, avšak vždy zotrvávajúc v Pánovej vôli, lebo – ako vieme – veľa sa modlila, veľa hovorila k ľudu a potom odvážna išla, hľadala spôsob, ako sa priblížiť k veliteľovi vojska a dokázala mu odťať hlavu, podrezať ho. Je odvážna vo viere a v skutkoch. A vždy hľadá Pána! Judita má v skutočnosti svoj plán, úspešne ho uskutočňuje a privádza svoj ľud k víťazstvu, avšak vždy v postoji viery toho, kto všetko prijíma z ruky Boha, istá si jeho dobrotou.
Takto [táto] žena plná viery a odvahy prinavráti silu svojmu ľudu nachádzajúcemu sa v smrteľnom nebezpečenstve a vedie ho po cestách nádeje, naznačujúc ich aj nám. A my, ak sa tak trochu rozpamätáme, koľkokrát sme počuli múdre, odvážne slová od pokorných ľudí, od pokorných žien, o ktorých si človek pomyslí – bez toho, aby nimi pohŕdal – že sú neznalé ... Sú to však slová Božej múdrosti! Slová starých mám... Koľkokrát vedia staré mamy povedať správne slovo, slovo nádeje, lebo majú životnú skúsenosť, veľa si vytrpeli, zverili sa Bohu a Pán im dáva tento dar dať nám radu nádeje. A kráčajúc týmito cestami bude radosťou a veľkonočným svetlom zveriť sa Pánovi prostredníctvom Ježišových slov: «Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!» (Lk 22,42). A toto je modlitba múdrosti, dôvery a nádeje.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)