NECH SA OBRÁTIA K PÁNOVI VŠETKY NÁRODY, Chválospev Iz 45, 15-26

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 31. okóbra 2001

„Ty si naozaj skrytý Boh” (Iz 45,15). Tento verš, ktorý uvádza chválospev vložený do ranných chvál na piatok v žaltári prvého týždňa, sa berie ako meditácia Druhého Izaiáša o Božej veľkosti zjavenej vo stvorení a v dejinách: Boh, ktorý sa zjavuje i keď zostáva skrytý v nepreniknuteľnosti svojho tajomstva. On je definovaný ako skrytý Boh. Nijaká myšlienka ho nemôže zachytiť. Človek môže len rozjímať o jeho prítomnosti vo vesmíre, sledovať nejako jeho stopy, padnúť pred ním na tvár v poklone a v chvále.

Historické pozadie, z ktorého sa rodí toto rozjímanie, je ono prekvapujúce oslobodenie, ktoré Boh zaistil svojmu ľudu v babylonskom zajatí. Kto by si bol pomyslel, že vyhnanci z Izraela sa budú môcť vrátiť do vlasti? Pri pohľade na moc Babylona si mohli len zúfať. A hľa, veľká zvesť, prekvapenie od Boha, ktoré sa zachvieva v slovách proroka: Ako za čias Exodu, Boh zasiahne. A ak vtedy strašnými trestami zohol faraónov odpor, teraz si vybral perzského kráľa Kýra, aby rozbil babylonskú moc a obnovil Izraelovi slobodu.

„Ty si naozaj skrytý Boh, Boh Izraela, Spasitel”' (Iz 45,15). Týmito slovami prorok vyzýva na uznanie Boha, ktorý pôsobí v dejinách, aj keď sa neobjavuje v prvom pláne. Mohlo by sa povedať, že stojí „za kulisami". On je tajomným a neviditeľným režisérom, ktorý rešpektuje slobodu svojich stvorení, ale zároveň drží v ruke nite svetových udalostí. Istota Božieho prozreteľnostného konania je prameňom nádeje pre veriaceho, ktorý vie rátať s trvalou prítomnosťou toho, „ktorý stvárnil zem a upevnil ju” (Iz 45,18).

Tvorčí akt totiž nie je epizódou, ktorá sa stráca v noci čias, žeby sa takto po tomto začiatku musel cítiť ponechaný sám na seba. Boh ustavične ťahá k bytiu stvorenie, ktoré vyšlo z jeho rúk. Uznávať ho znamená aj vyznávať jeho jedinečnosť. „Nie som Pán len ja? Veď nieto Boha okrem mňa” (Iz 45,21). Boh je vskutku jediný. Nič sa mu nemôže vyrovnať. Všetko je mu podriadené. Z toho vyplýva aj zavrhnutie modloslužby, pre ktorú prorok vyslovuje prísne slová: „Nerozumní sú tí, čo dvíhajú svoje drevené modly a vzývajú boha, ktorý pomôcť nemôže” (Iz 45,20). Ako sa možno klaňať ľudskému výrobku?

Pre dnešnú našu citlivosť by sa mohla táto polemika zdať prehnaná, akoby si brala za terč obrazy ako také, bez toho, žeby zbadala, že im môže byť priznaná symbolická hodnota zlúčiteľná s duchovnou poklonou jedinému Bohu. Iste, je tu v hre pedagogická múdrosť Boha, ktorá prísnym poriadkom vylúčenia obrazov historicky chráni Izrael pred nákazou polyteizmu. Cirkev, ktorá vychádza z tváre Boha zjaveného v Kristovom vtelení, uznala na Druhom nicejskom koncile (roku 787) možnosť používať posvätné obrazy, i keď chápe ich hodnotu podstatne ako vzťažnú.

Zostáva pritom dôležitosť tohto prorockého napomenutia v súvislosti so všetkými formami modloslužby, ktoré skôr než v nevhodnom používaní obrazov sú často skryté v správaní, v ktorom sa ľudia a veci pokladajú za absolútne hodnoty, ktoré nahradzujú samého Boha.

Z oblasti stvorenia nás hymnus prenáša do terénu dejín, kde mohol Izrael zakúsiť toľkokrát Božiu dobrotivú a milosrdnú moc, jeho vernosť a jeho prozreteľnosť. Osobitne pri vyslobodení z exilu sa ešte raz ukázala láska Boha k svojmu ľudu a stalo sa to spôsobom takým zjavným a prekvapujúcim, že prorok volá za svedkov tých samých „zachránených z národov”. Vyzýva ich, aby diskutovali, ak môžu: „Zhromaždite sa, poďte, zíďte sa, vy, zachránení z národov (Iz 45, 20). Záver, ku ktorému prorok prichádza je, že Boží zásah pre Izrael je neoddiskutovateľný. Vynára sa teda veľkolepá univerzalistická perspektíva. Boh vyhlasuje: „Obráťte sa ku mne a dosiahnete spásu, všetky končiny zeme. Lebo ja som Boh a nik iný!” (Iz 45,22). Tak sa stáva jasným, že zaľúbenie, s akým si Boh vybral Izraela za svoj ľud, nie je aktom výlučným, ale skôr aktom lásky, ktorá je určená, aby obdarovala celé I'udstvo.

Tak sa profiluje už v Starom zákone „sviatostná” koncepcia dejín spásy, ktorá vidí v osobitnom vyvolení synov Abrahámových Kristových učeníkov v Cirkvi, nie privilégium, ktoré sa „uzaviera” a „vylučuje”, ale znamenie a nástroj univerzálnej lásky.

Výzva na adoráciu a ponuka spásy sa týka všetkých národov: „Predo mnou sa skloní každé koleno, mne bude prisahať každý jazyk” (Iz 45,23). Čítať tieto slová v kresťanskej optike znamená ísť mysľou k plnému zjaveniu v Novom zákone, ktorý ukazuje v Kristovi „meno, ktoré je nad každé iné meno” (Flp 2, 9), aby sa totiž „na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ,Ježiš Kristus je Pán!' na slávu Boha Otca” (Flp 2,10-11).

Naše ranné chvály sa týmto chválospevom rozširujú do dimenzií vesmíru a dávajú hlas aj tým, čo ešte nemali milosť poznať Krista. Sú to chvály, ktoré sa stávajú „misionárskymi” a núti nás kráčať po všetkých cestách a ohlasovať, že Boh sa zjavil v Ježišovi ako Spasiteľ sveta.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 4/2001