ZMILUJ SA, PANE, NADO MNOU, (Žalm 51)

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 24. októbra 2001

Počuli sme Miserere, jednu z najslávnejších modliteb Žaltára, nasilnejší a najviac opakovaný kajúcny žalm, spev o hriechu a odpustení, najhlbšie rozjímanie o vine a milosti. Liturgia hodín nám ho dáva opakovať každý piatok v ranných chválach. Od stáročí po stáročia vystupuje k nebu z toľkých sŕdc hebrejských i kresťanských veriacich ako vzdych ľútosti a nádeje k milosrdnému Bohu.

Židovská tradícia vložila žalm na pery Dávida, ktorého vyzval na pokánie prísnymi slovami prorok Nátan (porov. v. 1-2; 2 Sam 11-12), ktorý mu vyčítal cudzoložstvo spáchané s Betsabe a zabitie jej manžela Uriáša. Žalm bol však obohacovaný v ďalších storočiach modlitbou toľkých iných hriešnikov, ktorí dopĺňajú témy „nového srdca” a Božieho „Ducha” vliateho vykúpenému človeku podľa učenia prorokov Jeremiáša a Ezechiela (porov. v. 12; Jer 31, 31-34; Ez 11. 19; 36, 24-28).

Žalm 51 načíta dva horizonty. Je to predovšetkým temná oblasť hriechu (porov. v. 3-11), v ktorej sa nachádza človek už od počiatku svojho života: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať” (v.7). Aj keď toto vyjadrenie nemôže byť vzaté ako výslovná formulácia učenia o dedičnom hriechu, ktoré vyznačila kresťanská teológia, je nepochybné, že s ním korešponduje: vyjadruje totiž hlbokú dimenziu vrodenej ľudskej morálnej slabosti. Žalm sa v tejto prvej časti javí ako analýza hriechu, konaná pred Bohom. Tri sú hebrejské termíny, použité na definovanie tejto smutnej skutočnosti, ktorá pochádza z ľudskej zle použitej slobody.

Prvé slovo hattá znamená literárne „minúť ciel"': hriech je vždy odchýlka, ktorá nás odvádza ďaleko od Boha, ktorý je základným cieľom našich vzťahov a v dôsledku toho aj vzťahov k blížnym.

Druhý hebrejský výraz je awôn, ktorý pripomína obraz „skrúcať”, „kriviť”. Hriech je teda krivolaká odchýlka od správnej cesty, je to zvrátenosť, odvrátenosť, deformácia dobra a zla v zmysle vyjadrenom Izaiášom: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom” (Iz 5,20). Práve z tohto dôvodu sa v Biblii označuje obrátenie ako „návrat” (hebrejsky shub) na správnu cestu, keď sa opraví smer.

Tretie slovo, ktorým žalmista hovorí o hriechu je peshá. To vyjadruje vzburu podriadeného voči vrchnosti a teda otvorenú výzvu proti Bohu a jeho plánu s ľudskými dejinami.

Ak teda človek vyzná svoj hriech, spasiteľná Božia spravodlivosť je ochotná radikálne ho očistiť. A to sa deje v druhej duchovnej oblasti žalmu, vo svietiacej oblasti milosti (porov. v. 12-19). Vyznaním vín sa totiž otvára pre prosebníka horizont svetla, v ktorom koná Boh. Pán nekoná iba negatívne tým, že odstraňuje hriech, ale znova pretvára hriešne ľudstvo skrze svojho oživujúceho Ducha: vkladá do človeka „nové a čisté srdce”, to jest obnovené svedomie a otvára mu možnosť jasnej viery a úcty príjemnej Bohu.

Origenes hovorí v tejto súvislosti o Božej terapii, ktorú koná Pán skrze svoje slovo a skrze Kristovo uzdravujúce pôsobenie: „Ako Boh zaisťuje pre telo lieky z liečivých bylín múdro zmiešaných, tak pripravil aj pre dušu liek v slovách, ktoré vložil a rozsial v božských Písmach... Boh poskytuje aj inú lekársku aktivitu, ktorej hlavným lekárom je Spasiteľ, ktorý hovorí: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí.” On bol lekárom, naozaj schopný uzdraviť každú slabosť, každú chorobu (Omelie sui Salmi, Firenze 1991, pp. 247-249).

Bohatstvo Žalmu 51 by si zaslúžilo dôkladnú exegézu v každej svojej časti. Urobíme tak, keď sa žalm znova vráti a zaznie v rozličných piatkoch v ranných chválach. Celkový pohľad, ktorý sme teraz venovali tejto veľkej biblickej úpenlivej prosbe, nám už odhaľuje niektoré základné zložky duchovnosti, ktoré by sme mali odrážať v každodennom živote veriacich. Je to predovšetkým veľmi živý zmysel pre hriech, chápaný ako slobodná voľba negatívneho príznaku v morálnej aj teologickej rovine: „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé” (v. 6).

V tomto žalme je potom rovnako živé pociťovanie možnosti obrátenia: hriešnik, ktorý úprimne ľutuje (porov. v. 5), predstavuje sa v celej svojej biede a nahote pred Bohom a pokorne prosí, aby ho neodvrhol spred svojej tváre (porov. v.13).

Napokon je v Miserere zakorenené presvedčenie o Božom odpustení, ktoré hriešnika zbavuje hriechov, zmýva ich a očisťuje ho” (porov. v.3-4) a dosahuje až to, že pretvára na nové stvorenie, ktoré má pretvoreného ducha, jazyk, pery, srdce (porov. v.14-19). „Aj keby naše hriechy, tvrdí svätá Faustína Kowalská, boli čierne ako noc, Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša bieda. Len jedno je potrebné: aby hriešnik aspoň trošku pootvoril dvere svojho srdca... Ostatné urobí Boh... Všetko má počiatok v tvojom milosrdenstve a v tvojom milosrdenstve sa končí" (M. Windowska: Ľ icona dell Amore miseri ordioso. II messaggio di suor Faustina, Rím 1981, s. 271).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XI. č. 4/2001